V rozhovore sa dozviete:
  • Prečo je budova liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach vzácna
  • Ako sa dostala k Zoroslavovi Kollárovi
  • Odkiaľ vezmú aktivisti peniaze na jej odkúpenie či rekonštrukciu
  • Prečo ju chcú vyvlastniť
  • Ako im v tom môže pomôcť štát
  • Čo v budove môže byť v budúcnosti

Kauza chátrajúceho liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach sa, zdá sa, blíži do finále. Na jednej strane sú aktivisti, na druhej súkromný majiteľ pamiatky. Dohoda medzi nimi na jeho záchranu už zjavne nepadne. Rozhodovať teraz budú súdy a šikovní právnici. Možno sa dočkáme aj prvého vyvlastnenia pamiatky vo verejnom záujme.

„Mrzí nás, že to dospelo to takého štádia, že komunikujeme cez právnikov,“ hovorí architekt Martin Zaiček, člen Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá plánuje pamiatku odkúpiť a využívať ako kultúrno-spoločenské centrum.

Architekti z dánskeho ateliéru Gehl Architects na obhliadke Palmy
Neprehliadnite

Areál bývalej bratislavskej Palmy má šancu stať sa kultivovaným multifunkčným priestorom

Prečo je budova kúpeľného domu Machnáč významná?

Postavili ju v roku 1932 na základe projektu pražského architekta Jaromíra Krejcara z roku 1929. Tento architekt bol ľavicovo zmýšľajúci človek, čo sa odzrkadlilo aj na jeho stavbách. Ich štýl sa zaraďoval k progresívnym architektonickým štýlom tej doby aké predstavili Bauhaus, Le Corbusier či konštruktivisti v Sovietskom zväze. Krejcarove stavby mali byť aj manifestom jeho zmýšľania a doby.

Čiže bol socialista a to je vidno aj na jeho stavbách?

Dá sa to tak povedať. Liečebný dom Machnáč je na jednej strane typologicky moderný liečebný dom, kde má ubytovaciu časť oddelenú od spoločenskej a reštauračnej. Mal tiež veľmi dobre logisticky vymyslené podávanie jedál, prania bielizne a trávenia času. Na druhej strane, bol tam motív postaviť kolektívny dom, kde by sa ľudia nielen rekreovali. Dom mal ukázať cestu moderného bývania so spoločnou kuchyňou a stravovaním. Aj kúpeľne boli spoločné, na chodbách.

Dom bol celkom dobre až luxusne zariadený

Áno, každá izba mala svoje umývadlo, čo vtedy nebol štandard. Ani Grand Hotel vo Vysokých Tatrách vtedy nemal izby s kúpeľňou. Machnáč bol postavený súkromnou spoločnosťou s názvom Pojišťovna pro soukromné úředníky v Prahe. Táto firma mala veľa peňazí a stavala vo vtedajšom Československu veľa prémiových budov.

Koľko stál Machnáč?

Okolo 6,5 milióna korún. Sú to náklady porovnateľné s nákladmi na výstavbu známej vily Tugendhat v Brne. Exkluzívne boli aj použité materiály, napríklad na zábradlia.

Nebila sa táto cena a luxus so socialistickým presvedčením architekta?

Nie celkom, pre neho to bola možnosť ako presadiť svoje myšlienky. Poisťovňa je v podstate sociálny projekt, kde sa ľudia skladajú do spoločného fondu, z ktorého si hradia rekreáciu. Združovali sa tam notári, lekári a iní úradníci, neboli to nejakí veľkokapitalisti.

LIECEBNY DOM MACHNAC
Zdroj: MATEJ KALINA
LIECEBNY DOM MACHNAC

Ako prišiel na myšlienku, že liečebný dom bude vyzerať ako zaoceánsky parník?

Je to motív z 30. rokov minulého storočia. Vtedy, keďže nebola ešte rozšírená letecká doprava, sa cez Atlantik cestovalo veľkými parníkmi. Sila tých lodí predstavovala progresivitu doby. Viacero stavieb na Slovensku pripomína lode, napríklad aj vo Vysokých Tatrách, a to nielen veľkosťou. Napríklad aj v 70-tych rokoch boli populárne hi-tech domy, lebo sa lietalo do vesmíru. Používali sa vtedy progresívne materiály.

Čo je ešte na tomto dome cenné?

Už aj jeho umiestnenie pri parku, tiež strešné terasy a presklenia.

Machnáč teda prežil aj druhú svetovú vojnu a po nej ho znárodnili?

On bol už čiastočne znárodnený počas Slovenského štátu, lebo to bol český projekt a všetko české vtedy prechádzalo do slovenských rúk. Po vojne sa ten proces dokončil. Machnáč pripadol podniku Československé štátne kúpele a žriedla. Ten do domu až do polovice 60-tych rokov neinvestoval.

Po páde socializmu sa kúpele privatizovali. Kde skončil Machnáč?

Privatizácia kúpeľov na Slovensku prebehla v roku 1997, takže za Mečiara. Cez Fond národného majetku sa nepredávali ako celok, ale rozpredali ich po častiach mečiarovským privatizérom, ako boli Martinkovci či Viliam Soboňa. Trenčianske Teplice postupne sprivatizoval Zoroslav Kollár.

On ich už ale nevlastní.

Nie, previedol podnik na svojho syna, zrejme vo svetle udalosti, ktoré sa okolo neho dejú. (Z. Kollára zatkli v rámci akcie Víchrica, pozn. TREND).

Ľudia, ktorí sú v pozadí kúpeľov, si však prehadzovali budovu Machnáča už roky medzi rôznymi firmami.

Áno, robili to dlho. V jednej firme napríklad figuroval Tomáš Vranka (podnikateľ, ktorý stojí aj za firmou Slovakia Ring, ktorá je tiež spájaná so Z. Kollárom, pozn. TREND). S ním a s vtedajšou riaditeľkou Trenčianskych kúpeľov Andreou Puskailer sme mali aj stretnutie. Tam sme im navrhli, aby Machnáč, ktorý bol ešte v relatívne dobrom stave, poskytli našim aktivitám, počas ktorých by sme hľadali podobu jeho obnovy aj financovanie a budúcu udržateľnosť.

To bolo kedy?

V roku 2012. Ich predstava bola, že sa budova zachrániť v pôvodnej podobe nedá. Chceli ju úplne prestavať na päťhviezdičkový hotel, takže by nemohli tolerovať napríklad malé izby bez kúpeľní. Prestavbou by Machnáč prišiel o pamiatkovú hodnotu. T. Vranka vtedy komunikoval, že za zlý stav objektu môže Pamiatkový úrad v Trenčíne, ktorý bránil ich investičnej činnosti.

Neskôr majitelia nechali objekt chátrať, nestrážili ho. Bol tam zámer, aby stavba úplne spadla a mohli na jej mieste postaviť niečo nové?

To by im určite vyhovovalo. Pozemok je cenný, je v krásnom prostredí pri parku. Ak by Machnáč nebola kultúrna pamiatka, skončilo by sa to jeho zbúraním. Keďže búrať nemôžu, tak za posledných desať rokov je opustený a stala sa z neho už ruina. Objekt už prišiel o všetky cenné prvky ako zábradlia, liatinové radiátory, mosadzné prvky, došlo ku korózii okien. Tie okná sú jedinečné, od firmy Kraus, ktorá na nich mala patent.

V čom boli unikátne?

V tom čase sa považovalo za veľmi progresívne technické riešenie ich otvárania. Okno sa najprv vysunulo do vonkajšieho priestoru a potom sa zasunulo kolmo na profil budovy. Z izby sa tak mohla stať lodžia.

Mgr. art. Martin ZAIČEK,
samostatný odborný referent pre architektonické súťaže Slovenskej komory architektov počas rozhovoru pre ekonomický týždenník Trend o pripravovanej rekonštrukcii národnej kultúrnej pamiatky Machnáč v Trenčianskych Tepliciach.
Zdroj: MATEJ KALINA

Možnosti vyvlastnenia

Spoločnosť Jaromíra Krejcara podala koncom septembra neodkladné súdne opatrenie na zablokovanie nakladania s budovou, ktorú chce vyvlastniť. Lenže žijeme v kapitalizme a nie socializme, nie je to odvážny zámer?

Nejde o to, či žijeme v kapitalizme. Ústava garantuje ochranu kultúrneho dedičstva bez ohľadu na to, či to súkromné vlastníctvo je alebo nie je. Tu sme svedkami, ako súkromný vlastník už 20 rokov zlyháva v ochrane tohto dedičstva.

Čítajte ďalej s predplatným TRENDU

Odomknite článok cez SMS za 1,90 € týždenne s automatickou obnovou.

Poslať SMS

Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
  • Menej reklamy na TREND.sk
Objednať predplatné

Máte už predplatné? Prihláste sa