Ľudia z lievikov trpia na dopravu

Na začiatku tejto kolóny nie je havária. Je to dopravná zápcha. Tak to vyzerá každé ráno na vstupe do Bratislavy. Do hlavného mesta prichádzajú zo všetkých svetových strán za prácou desaťtisíce ľudí. Aj preto, že je jej tam ešte stále dosť, aj preto, že v Bratislave sú vyššie platy.

V Bratislave by si nepomohol ani veľký kombinátor Michael O‘Leary, zakladateľ úspešných lacných aerolínií Ryanair. Aby mu cesta z farmy za Dublinom do roboty netrvala dlho, kúpil si taxikársku licenciu a využíva osobitný jazdný pruh pre taxíky. V Bratislave zväčša nie sú ani pre autobusy.

Ráno však prežívajú nápor všetky veľké európske mestá. Vladimír Michal, riaditeľ dispečingu Stella Centra, ktoré zásobuje vodičov dopravnými informáciami, si myslí, že v porovnaní s viedenskými zápchami je Bratislava ešte stále v pohode. To však nie je útecha. Keď sa on sám pred štyrmi mesiacmi presťahoval z Bratislavy do Chorvátskeho Grobu, bol by si trieskal hlavu o stenu. Chcelo to však dôsledný denný cestovný poriadok. Vyrazí z domu o desať minút skôr a kolóny ho nedobehnú. Vyhýba sa však Čiernej Vode, kde je na tabuli štyridsiatka, ale na úzkej zlej ceste nik nedokáže tak rýchle švihať.

Nezmenia

Trnavčan Michal Slovák v zápche na diaľnici bežne píše esemesku, že príde neskôr. Bydlisko by však nemenil. „Bratislava je mi mestom zábavy a večerných posedení, no komfortom bývania a zdravého životného štýlu mi nemá čo ponúknuť,“ hovorí. „Je to o atmosfére menších miest, kde je všetko ako v hlavnom meste, ale aj pešo.“ Jeho výhodou je nepravidelný pracovný čas. Cestujúci v špičke majú asi iný názor. „Ale možno ani nie, lebo za roky som si nevšimol, že by ich ubúdalo,“ dodáva M. Slovák.

Kmentovci sa z Bratislavy do Galanty presťahovali pred piatimi rokmi. Bývali v podnájme, ale keď čakali dieťatko, chceli vlastnú strechu nad hlavou. „V Bratislave boli byty veľmi drahé a neboli sme nadšení ani z predstavy, že dieťa má vyrastať na sídlisku, preto sme hľadali lokalitu nie príliš ďaleko, pri diaľnici, so železnicou. Našli sme si Galantu, robíme však stále v hlavnom meste,“ hovorí Lucia Kmentová. „Do Bratislavy máme maximálne šesťdesiat kilometrov, podľa toho, kade ideme. Rýchlikom 35 minút. Vo vlaku najmä čítam, od puberty som neprečítala toľko kníh.“ Vlak má iba jedinú nevýhodu – nechodí každých desať minút. Keď ho nestihne, na ďalší musí počkať minimálne pol hodinu.

Ak idú s manželom autom, zvyčajne sa vyhýbajú diaľnici, počúvajú dopravný servis v rádiách a improvizujú. Cesta im trvá rovnako ako z okrajových bratislavských štvrtí. Určite by nemenili. „Máme na skok aj do Trnavy a Nitry, kde si môžeme, ak by bolo treba, hľadať novú prácu. Z Bratislavy by sme za prácou do Nitry či Trnavy asi nešli, hoci...“

Pokojnejšie deti

Dopravu do Bratislavy zahusťujú aj solventní Exbratislavčania, ktorí chceli zmenu a na útek z mesta aj mali. Dieťa bratislavského panelákového Ružinova Roman Naňo sa s manželkou pred desaťročím rozhodol pre Limbach, lebo sa obávali sídliskových stresov, drog, kriminality. Chceli vytvoriť iné a pokojnejšie prostredie pre deti. Vraj sa im to podarilo, hoci nevedeli, do čoho idú, lebo prichádzali v čase, keď prvé satelity ešte len vznikali. „Päťdesiat metrov za plotom je lúka, srnky, les... celkom iný svet,“ vraví. Možno raz, keď deti vyletia z hniezda, sa vrátia do Bratislavy. Najbližších desať, pätnásť rokov to však riešiť nechce.

„Sídliskové deti sú možno dravšie, odolnejšie, ale naše sú zase pokojnejšie, vyrovnanejšie a určite majú krajšie detstvo,“ myslí si úspešný podnikateľ. Bratislavská infraštruktúra mu nechýba, Limbach je kúsok od Pezinka, kde sú všetky potrebné obchody, lekárne, pohotovosť, dosť reštaurácií, kaviarní bez hlučných turistov, pekná pešia zóna. Do kina či do divadla v Bratislave to majú ďaleko ako človek z Dúbravky.

Má výhodu, že chodí do firmy na deviatu a nestresuje sa v kolónach. Tí, čo vozia deti do Bratislavy, musia vyraziť z domu už o siedmej a cesta trvá dvakrát dlhšie. Oni dali prednosť miestnej materskej škôlke, kam je to desať minút. Pätnásť minút pešky je základná škola a na osemročné gymnázium chodí najstarší do Pezinka. Rodina musí mať dve autá. Pri dnešnej cene benzínu je však auto lacnejšie než hromadná doprava.

Čo stačí, čo nie

Hlavné mesto je už prejazdné po diaľnici, dokončením diaľničného ťahu zo západu a tunelom Sitina sa skrátil čas cesty z Lamača do centra na polovicu. Nový diaľničný príjazd od Senca v špičke nestačí, zúfalý je príjazd z juhovýchodu, odkiaľ vedú zvyčajne len dedinské cesty.

„Keby som zdedil po babke hektár, rozparcelujem to na dvadsať päťárových pozemkov, na dvadsať domov, ktoré budú mať po dve autá, a sotva ma bude zaujímať, že prispejem ku zápcham,“ hovorí V. Michal. „Ak ma prezieravá obec či štát nezaviaže, aby som prispel na riešenie dopravy.“

Možno však oveľa horšie je to v centre Bratislavy, kde nie je jasné, či sa z viacerých veľkých developerských projektov v špičke dostanú raz ľudia autami z garáží. Mobilite Slovákov cestujúcich najmä za prácou nestačí tempom územný ani nijaký iný plán. Na rozdiel od mnohých moderných miest v zahraničí sa Malacky, Pezinok či Senec veľmi nepokladajú za prirodzenú súčasť, za predmestia či fakticky štvrte veľkomesta. Patria dokonca dvom rôznym samosprávam, akoby dvom republikám pre seba.

Dopravné problémy však majú aj obyvatelia panelákových sídlisk. V centre sú rýchlejšie dokonca aj tí, čo sa presťahovali do prvých obcí 129320>na rakúskej či maďarskej strane hranice.

Naivné predstavy

Ekonóm Jaroslav Hora si myslí, že výkrik, poďme na vidiek, ktorý zaznel v deväťdesiatych rokoch, bol veľmi naivný. Vraj iný životný štýl, záhrada, fóliovník, biopotraviny a navyše lacnejšie. Kedysi sa nocľahárňami nazývali panelákové sídliská na okraji mesta, dnes sú nocľahárňami kolónie nových rodinných domov okolo Bratislavy.

Šťastným sa podarilo zladiť potreby rodiny i práce, mnohí sa však stretávajú s množstvom praktických denných problémov. Občas počuť, že by sa aj radi vrátili, alebo ak by mali začať odznova, všetko by riešili úplne inak. Odišli z mesta, mentálne však zostali Bratislavčanmi.

Rodinný dom by mal byť veľkosťou, riešením a lokalitou výrazom individuálneho životného štýlu a ušitý na konkrétnu rodinu. Často to tak nie je. Pre stavby „na maďaroch“ sa mnohí rozhodovali aj kvôli pozemkom výrazne lacnejším než pod Karpatmi.

Horovci si už pri sobáši vytvorili predstavu veľkej rodiny a dnes majú päť detí. Preto sa rozhodli stavať. A v Dunajskej Lužnej preto, lebo výhodne získali pozemok od rodičov. Na prelome storočí stavali na konci dediny, dnes sú už takmer v jej centre. Keď sa v roku 2001 nasťahovali, boli z centra Bratislavy, kde on pracuje, doma do štvrť hodinky. Teraz to trvá dva- i trikrát toľko. On musí byť v práci v centre o ôsmej, troch školákov a škôlkarku musí rozviezť do pol ôsmej. Niekedy už vraj šoférovanie nenávidí, ale nekultúrny prímestský autobus nie je riešením, aj keď si starousadlíci zvykli.

Deti by mohli chodiť do školy aj v Dunajskej Lužnej. Rodičia však chceli, aby dve najstaršie pokračovali po presťahovaní v škole tam, kde začali, kde majú kamarátov ešte zo škôlky. V meste chodia aj do krúžkov. Popoludní je logistický kolotoč na manželke, ktorá je doma na materskej s najmladším dieťaťom. Posadí ho do autosedačky a obehne krúžky so staršími. Víkend je na dobitie energie na ďalší týždeň. Kvalitatívnou zmenou, a verí, že k väčšiemu pohodliu, by bolo bývanie v meste, ktoré rieši.

Nielen doprava

Informácie, že sú rodiny, ktoré sa vracajú alebo chcú vrátiť nazad do Bratislavy, má aj generálny sekretár Národnej agentúry realitných kancelárií Slovenska Martin Lazík. „Dôvodom je doprava, iný životný štýl, nenaplnenie očakávaní,“ hovorí. „Tí, čo to nezažili, nevedia asi ich argumenty správne vyhodnotiť. Ľudia sa do Bratislavy vracajú, ale aj odchádzajú. Bývania v satelitoch je stále dosť, kvôli rastu cien bytov sa rozdiely v cenách znižujú.

Možno síce kúpiť byt v novostavbe za vyše štvrť milióna eur, ale za podobnú cenu je na predaj aj novostavba domu mimo mesta. Každý by si mal pri výbere uvedomiť, akú má rodinu, aké záujmy, aktivity. A čo môže v najbližšej budúcnosti očakávať.“

Hoci vývoj prinesie všeličo. Niektorí manželia si sťažujú, že odkedy jazdia osobitne v dvoch autách, menej sa rozprávajú. Deti si ťažko hľadajú v novom prostredí skutočných kamarátov. Synovi učiteľky bolo ľúto, že sa mu traja spolužiaci z gymnázia roztratili v Borinke, do Pezinka a Zálesia. Tí mu zasa vysvetľovali, že sú stále Bratislavčanmi, majú tam kamarátov a sú radi, ak môžu občas prespať uňho, kde je náhodou voľná posteľ, lebo starší brat študuje v Prahe.

Solventní si nechávali panelákové byty ako rezervu. Istý čas si privyrábali prenájmom a teraz, keď sa to už takmer nevyplatí, ich majú ako zálohu. Daktorí aj pre deti, ktoré dorastajú a nevzrušuje ich predstava strechy s rodičmi. J. Hora sa obáva, že kríza nastaví ešte iné zrkadlo. Ak niekomu prestane fungovať firma, ak príde o prácu, ak bude musieť za prácou niekde inde.

Autori sú redaktori dvojtýždenníka Profit.

Ilustračné foto - Maňo Štrauch