Prezident a zakladateľ spoločnosti IN-VI Guy C. Perry je pôvodom Francúz, väčšinu svojho života však prežil v USA, západnej i strednej Európe, či Ázii a Južnej Amerike. Je architekt a urbanista, má dva tituly z prestížnej Harvardskej univerzity, postupne pracoval na projektoch v USA, pre Ricarda Bofilla v Európe napríklad aj na olympijskom komplexe v Barcelone, či pre Kajima Corporations v Tokiu a inde na svete.
Pred založením vlastnej spoločnosti IN-VI bol viceprezidentom firmy TrizecHahn pre jej projekty po celej Európe. Jedným z nich bol development novej varšavskej štvrte Wilanów na 169 hektároch. IN-VI sa zaoberá urbanizmom, architektúrou a rozvojom území, má aktivity najmä v Brazílii, Poľsku, na Slovensku a inde v strednej Európe. Na Slovensku má IN-VI na starosti najmä projekty 129709>Centrop na západe Bratislavy a Magma Zafír v Bardoňove.
Máte skúsenosti zo všetkých častí sveta, v čom je špecifické Slovensko?
Keď som pracoval v Amerike, Európe, či Ázii, vždy som si bol vedomý toho, že môj produkt musí priťahovať ľudí na konkrétne miesto. Nemôžeme len jednoducho vybudovať určitý objem štvorcových metrov za nejakú cenu a všetko predať. To som sa naučil za posledných 10-15 rokov, že to takto nemožno robiť. Ani som to tak nerobil.
V strednej Európe sa medzičasom stali dve veci. Do developerského biznisu vstúpilo veľa ľudí a po druhé, že sme naše mestá oveľa nezlepšili, hoci sa zrealizoval obrovský objem investícií. Napriek tomu mestá v SVE neponúkajú oveľa lepšiu kvalitu života ako predtým. Mestá nie sú teraz udržateľnejšie v otázke energetickej efektívnosti, ľudia oveľa viac jazdia autom, takže aj také malé mestá ako Bratislava majú problémy s dopravou. To je úplne neuveriteľné.
Čo s tým? Čím sa ľudia majú lepšie, tým pohodlnejšie chcú žiť, chcú byť nezávislí, viac používajú auto...
Je to veľká výzva, súvisí to s rozvojom mesta a developmentom, ktorý sa tu deje, s jeho stratégiou. Úlohou urbanizmu je vytvoriť zóny, ktoré sú dostatočne rozvinuté a vyvážené. A nie je to iba o Bratislave, v rovnakej situácii je Varšava, v Budapešti to bolo o niečo zodpovednejšie. Tam bola jasná vízia ochrániť charakter mesta, vytvoriť polyfunkčné zóny. To prispieva k vyváženosti mesta, ale aj Budapešť má svoje dopravné problémy.
Otázka dneška je, ako vytvoriť štruktúru súčasných projektov tak, aby fungovali efektívne. Umožnilo by to mať budovy, ktoré prinášajú zisky, ale vytvárajú aj dlhodobo príjemné prostredie. Ide o polyfunkčnosť, vyváženosť činností, budovy ktoré harmonicky ladia s krajinou. Musia rešpektovať sociálne vzťahy, ktoré v meste existujú.
Mesto je však známe ničením sociálnych vzťahov, ľudia vyznávajú individuálny spôsob života, preto chcú žiť vo veľkomeste ako Bratislava, nie?
O Bratislave sa hovorí, že je to veľké mesto, ale pokiaľ ide o počet obyvateľov, nie je to také veľké mesto. Veľa ľudí doň prichádza spoza jeho hraníc z celého Slovenska. Necítia sa v ňom veľmi príjemne, keď prídu niekde z dediny a majú bývať v Petržalke.
Je to nešťastné, pretože hlavné mesto krajiny by malo odrážať charakter tejto krajiny, nie iba niečo, čím by ľudia v ňom chceli byť. Silnou stránkou Bratislavy sú práve ľudia, ktorí sem prichádzajú zvonka už po mnoho generácií a mesto by to malo odrážať.
Naša úloha v Centrope je práve to, aby sme doň zapracovali prostredie, v ktorom sa ľudia prichádzajúci z regiónov cítia v Bratislave príjemne. Malo by to byť oveľa lepšie, ako v iných častiach.
Centrop však tiež musí byť ziskový a pre developera a investora výnosný, aby sa do takého veľkého projektu pustil...
Má to byť projekt, ktorý vytvorí udržateľnú víziu z ekonomického, ekologického aj sociálneho hľadiska. Naša úloha je práve namodelovať Centrop tak, aby túto víziu napĺňal v horizonte 7 až 30 rokov. Nevieme, ako to bude o 10 rokov presne vyzerať, môže to byť lepšie, ale aj horšie ako teraz, našou úlohou je vytvoriť prostredie, ktoré tento cyklus prežije, ktoré bude efektívne fungovať. Mal by zmeniť, predefinuje trh. Časť našej práce je predefinovať trh.
Vieme že v posledných rokoch bol trh taký silný, že len čo ste dostavali akékoľvek priestory, boli zaplnené. Developeri si potom zjednodušujú svoju úlohu. Budujú veľké a jednoduché projekty, do ktorých sa ľahšie investuje. Ale to nie je spôsob, ako stavať mestá, najmä mestá takejto veľkosti. Treba si podstatne viac všímať zloženie komunity a jej potreby.
Riadili ste podobný projekt mesta v meste –Miasteczko Wilanów. Čo ste si z Varšavy priniesli do Bratislavy?
Po prvé, vytvorili sme novú štvrť Varšavy, nevytvorili sme samostatnú sebestačnú komunitu. Myslíme si, že je dôležité dopĺňať existujúce mestá, nie sa oddeľovať od mesta a vytvárať niečo extra. Takže ako ho doplniť. Vedeli sme, že Varšava bola krásne mesto, ale bola takmer celkom zničená počas 2. svetovej vojny. Z historickej Varšavy toho veľa neostalo, hoci sa pokladala za jednu z najkrajších metropol Európy.
Čo tomu mestu chýba, sú príjemné štvrte, ako majú iné európske mestá, napríklad Praha alebo Paríž - s príjemnou architektúrou, peknými miestami, kde sa dá predchádzať, parkmi, školami, úradmi, obchodmi, kde je tržnica, radnica, všetky tieto veci, ktoré vytvárajú komunitu. Dôležité je, aby to všetko bolo pešo dostupné, to je veľmi dôležitý aspekt európskeho mesta. Sú to zrejme mestá s najlepšou pešou dostupnosťou vo svete. To ich robí v princípe udržateľné a atraktívne.
V amerických mestách nevidíte okrem New Yorku veľa ľudí len tak sa prechádzať. Nechodia tam turisti. Idú vždy niekam, ale neexistuje, že len päť dní chodia po meste ako v Paríži alebo vo Viedni.
Takže sme si povedali, že urobíme takú štvrť, aká vo Varšave chýba. Zosúladenú, európsku mestskú časť, ktorá si žije svojím životom a je pritom súčasťou mesta. Stavia sa po častiach, napríklad stále chýba nákupné centrum, ale postavili sa napríklad kostoly, stavajú sa školy, kancelárie a podobne. Pokiaľ ide o obchody, aj napriek kríze je to teraz asi najlepšie miesto v Poľsku kde postaviť nákupné centrum, lebo v okolí na to nie je priestor. Takže to tiež dlho nepotrvá.
Takže Centrop sa na Wilanów asi veľmi podobať nebude...
Ide o celkom inú situáciu. Bratislava je o dosť menšie mesto ako Varšava, hoci má výhodu blízkosti Viedne. Nie je však overené, aké budú krížové vplyvy týchto dvoch miest. Prídu ľudia z Rakúska žiť na Slovensko? Je to otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme odpoveď. Veríme však, že ak vytvoríme prostredie, ktoré bude príjemné, napríklad vďaka vode, parkom, či jazerám, tak to ľudí pritiahne.
Wilanow je celkom iné prostredie ako Centrop, pretože tam je podstatne väčšia hustota zástavby, Centrop má byť akoby obnovou dedinského urbanizmu. Keď sa teraz postavia tri dediny, je to v poriadku. Ak sa o desať rokov postavia ďalšie tri dediny, je to tiež OK. Každá bude mať iné zameranie.
Ale to je práve orientácia iba na jednu oblasť aktivít, nie?
Budú polyfunkčné, jedna by mala byť zameraná na zdravotnícke aktivity, ale neznamená to, že tam bude iba nemocnica. Bude tam aj nákupná zóna, nejaké kancelárie a obytné komplexy. ďalšia bude zameraná napríklad na regionálny obchod. Tá by mala pritiahnuť aj ľudí z Rakúska a možno častí Českej republiky. Ale zasa to nebude iba veľké nákupné centrum, ale aj kancelárie, bývanie, tržnica...
Ďalšia zóna sa bude viac orientovať na automobilku, pretože to bude blízko Volkswagenu, dôležitá bude električková trať, ktorá by mohla zónou prechádzať. Potrebujeme vybudovať prostredie, kde sú blízke ciele dosiahnuteľné vlakom, električkou, autobusom alebo pešo, aby si na všetko nebolo treba brať auto. Keď jazdím autom je to neekonomické, ničím prostredie, sociálne sa izolujem a navyše sa fyzicky zanedbávam, pretože sa oberám aj o tú trochu telesného pohybu, ktorú mám možnosť absolvovať, ak mám sedavé zamestnanie. Na Slovensku je však hanba ísť električkou, je to pod úroveň určitého spoločenského statusu. Prečo? Treba to zmeniť. Vo Viedni to nie je hanba.
Pre ľudí auto znamená sloboda a slobody sa nikto nevzdáva rád...
Treba si vybrať. V USA urobili štúdiu, ktorou sa zistilo, prečo je život v Georgii najnezdravejší v celej krajine. Nejedli nič iné oproti iným mestám. Len sa región počas 15 rokov rozrástol v priemere zo 100 na 200 kilometrov a priemerný človek musel prejsť denne autom 58 kilometrov, aby vôbec existoval. To je skvelé pre automobilový priemysel, ale pre človeka je to katastrofa. Strávili toľko času vo svojich autách v zápchach, že sa prestali hýbať a cvičiť. V jednom z najúspešnejších a najbohatších miest Ameriky.
Čo ma trápi je, že v Bratislave sme v podobnej situácii. Máme také malé mesto a pritom sú tu zápchy. Ľudia cestujú hore-dolu dlhé trasy, pretože sa nemôžu dostať na miesto, kam sa potrebujú. To je čudné. To je to, prečo v Centrope chceme vytvoriť urbanizáciu dedín. Aby tam ľudia mali školy, miesta kde môžu pracovať, nakupovať, bývať, zabávať sa. Nemusia tam pracovať, keď nechcú. Nemôžeme ich nútiť, len im ponúkneme možnosť. Chceli by sme tam dotiahnuť vlak, aby sa tam dalo dostať, koordinujeme sa s Portom.
Myslíte si, že to ľudia dokážu oceniť?
Ide o to ponúknuť im, aby žili zdravo, produktívne. Produktivita nie je len ekonomický pojem, je to aj o medziľudských vzťahoch, o súlade s prírodou, o zdravom prostredí. Ak sa zameriame na tieto veci, bude to iné ako keď nás zaujíma iba ekonomické hľadisko, ako to 60 rokov bolo v Amerike. Najdrahšie štvrte v Amerike vybudovali od 20. do 40. rokov. Najkrajšie časti New Yorku boli vybudované začiatkom 20. storočia. Tie fungujú. Ale tie novšie – tam nemožno existovať, ak nemáte v rodine aspoň tri autá.
Moja vízia je, že mestá tohto tisícročia musia byť znova stavané pre ľudí. Majú mať veľkú pešiu dostupnosť, musia byť veľmi blízke prostrediu, v ktorom sa nachádzajú - k jazerám, riekam, vrchom a podobne, a takisto ku kultúrnym a sociálnym koreňom. Stavby, ktoré sa teraz stavajú sú zväčša určené pre storočie, ktoré už skončilo. Ďalší development už musí byť lepší.
Heslom developmentu na Slovensku bolo v tomto desaťročí „rýchlo a lacno“. Ale veď ľudia nemali kde nakupovať, je to logické nie?
Aby som obránil niektoré projekty nákupných centier, sú aj polyfunkčné projekty, ktoré sa vybrali dobrým smerom. Ale sú tu aj jednoúčelové shopping centrá, ktoré vôbec nepatria do tohto storočia. Projektovali sa v inom storočí a vytvárajú v mestách obmedzenia.
Nepomáhajú, ale produkujú veľký zhon, nútia ľudí cestovať kilometre navyše, pretože sa do nich možno dostať iba autom. Ničia oblasti, v ktorých sú postavené, pretože tam už nie je priestor pre žiadnu inú aktivitu okrem nakupovania. Ničia menšie obchody, ktoré sú v centre mesta, takže potom nemáte na výber. Nemôžete ísť do menšieho obchodu blízko svojho bydliska, ste nútení konzumovať určitý typ výrobkov masovej výroby na miestach, kam sa miestne výrobky ani nemôžu dostať.
To je spôsob života moderného človeka...
Veď práve, ale treba sa pozrieť nielen na to, čo robia tieto centrá s prostredím fyzicky. Treba si všímať aj to, odkiaľ prichádzajú produkty, ktoré sa v nich predávajú. Celý tento cyklus je nesprávny z hľadiska udržateľnosti, nájdete tam veľa produktov, ktoré sa nevyrábajú na Slovensku, ani v Európe, ale na miestach, kde sa to dá vyrobiť čo najlacnejšie. Ale keď máme lacné produkty, musíme do nich zakalkulovať aj dopad na miestnu spoločnosť. Dlhodobý dopad je nedostatok pracovných miest.
Nemám nič proti veľkým sieťam ako je Tesco. Ale ak by Tesco aj v strednej Európe uplatňovalo rovnaké princípy budovania svojich obchodov ako to robí v Anglicku, vyzeralo by to celkom inak. V Británii je to oveľa viac polyfunkčná zóna, viacero menších obchodov, je tam aj bývanie hore a dole supermarket, zatiaľ čo tu stavajú obrovské haly ako v 80. rokoch.
Ako vyvážiť tlak trhu a dlhodobé aspekty?
Usilujeme sa urobiť si širší obraz, použijem na ilustráciu projekt Magma Zafír Bardoňovo, na ktorom pracujeme. Od začiatku plánujeme, aby to bol energeticky sebestačný komplex s agrárnymi aktivitami. Ide o to vrátiť sa k základom, aby pôda zdravým spôsobom produkovala to, na čo je určená.
Musíme chrániť miestne vidiecke prostredie, rozvinúť ho a stabilizovať ekonomiku tejto časti Slovenska. To je perspektíva, ktorá nás má zaujímať a nie iba ekonomika. V tejto kríze sa tieto aspekty špeciálne dostávajú do popredia.
Myslíte si, že Slováci dokážu uživiť takýto projekt? Musia to byť ľudia z väčšieho okolia...
Áno, bude to širší záber, ale usilujeme sa nerobiť z tohto miesta niečo, čím nie je. Je to nádherný kúsok Slovenska, ale nemôžeme z neho robiť niečo iné. Bude to obrovský zážitok z vody, z krajiny. Ľudia, ktorí sem prídu z Nemecka alebo z Ázie, naozaj zažijú kúsok Slovenska. Ale nebudeme skúšať tváriť sa ako iné miesto, budeme sa tváriť ako Slovensko.
Nebude to teda Disneyland...
Určite nie, možno je miesto pre Disneyland v niektorom inom regióne Slovenska, ale na tomto mieste asi nie. Disneyland má svoje miesto, ale tento čas zrejme nie je vhodný na development toho typu. Potrebujeme teraz viac reality.
Koncept Disneylandu vznikol v Amerike v období, keď sa centrá tamojších miest vyprázdňovali. Hlavné ulice boli v amerických mestách miestom, kde sa odohrával život. A tieto zábavné parky ho odtiaľ odlákali a centrá vymierajú. Bolo by mi ľúto, ak by európske mestá tak schudobneli, ako sa to stalo americkým mestám počas posledných 40 rokov. Je dôležité urobiť mesto atraktívnym, aby tam boli možnosti na rôzne typy činnosti a to zábavné parky neprinesú.
Zdá sa však, že stredoeurópske mestá majú tendenciu uberať sa americkým smerom, vyprázdniť centrum a žiť v nákupných centrách na periférii...
Otázka, na ktorú by sa Slovensko malo pýtať je, ako pokrokovo dokážu zmýšľať spoločnosti, ktoré určujú chod jeho hospodárstva. Napríklad Volkswagen. Je to našťastie firma, ktorá sa zaoberá dopravou budúcnosti, najmä dopravou v mestách. Wolfsburg, ktorý je jej sídlom je priemyselné mesto. Kedysi by ho ťažko niekto chcel navštíviť ako turista, išlo sa tam preto, že je tam sídlo VW. Teraz sa stáva turistickou destináciou. Pretože sa vážne zaoberali otázkou, ako zabezpečiť kvalitu života pre ľudí, ktorí tu pracujú, ako zaujímavým spôsobom porozprávať príbeh VW ľuďom. Je to teraz skvelé miesto.
Oni sa všade po svete, kde majú továrne zaoberajú tým, ako ľudia žijú. To iné firmy nerobia. Máte šťastie, že nemáte pri Bratislave fabriku General Motors alebo Chrysler. Oni sa týmito otázkami zaoberali v 50. rokoch, ale odvtedy na to zabudli. Predtým bol GM viac ako len biznis, bol to americký život, zlepšenie kvality života.
Vtedy boli mestá veľmi špinavé, takže auto bolo prostriedkom, ako sa dostať von z mesta, založiť nové štvrte. Vtedy to bolo v poriadku, ale neskôr to prinieslo skazu. V Amerike je teraz veľmi neudržateľný spôsob života v mestách, väčšina ľudí tak žije a zmeniť to je veľmi ťažké. Spomeňme iba kúrenie a chladenie v rodinných domoch, ďalej používanie auta, desiatky kilometrov denne... Toho sa musíme v Európe vyvarovať.
Foto - Peter Kremský
