Platí to o niektorej vašej stavbe?
Príklad, ktorý nemal pokračovanie, ani nemal mať a bol experimentom, je Vila Hermína v Černíne. Dve tretiny plochy v dome sú šikmé. Reagujú jednak na terén, ale aj na špecifické potreby majiteľov. Chceli mať v dome akési kino či premietací sál a tie šikminy vytvárajú akúsi malú kinosálu. Tá je prekopírovaná do obývacej izby, kde sa človek môže zase kochať pohľadom do krajiny. Je to silný priestorový zážitok.
Táto stavba bola veľmi kritizovaná a napádaná. V zmysle, že takéto niečo sa ani nemá robiť a že to je nezmysel. Pritom tá rodina tam žije od roku 2009 a sú spokojní. Je to opäť odpoveď na špecifické zadanie klienta. Napriek tomu si myslím, že táto vec sa nemá ďalej opakovať. Ide o takú mieru experimentu, ktorú zrejme nie je možné ďalej opakovať a pracovať s ňou vo väčšom meradle.
Návrh Domu s klenbami Zdroj: Jan Šépka
Interiér domu s klenbami Zdroj: Jan Šépka
S experimentovaním súvisí to, že mnohé stavby ostanú v štádiu návrhu. Pritom je za nimi porovnateľný intelektuálny výkon ako pri realizáciách. Ako vnímate vaše projekty, ktoré ostali „na papieri“? Môžu aj nerealizované stavby posúvať architektúru?
Určite. Pre mňa sú nerealizované projekty rovnako dôležité ako realizované. Proces navrhovania a skúmania je pre mňa úplne zásadný. Fascinuje ma, keď v istom momente prídem na nejaké riešenie. Je to uspokojujúce a vtedy ma začne daná vec baviť. Paradoxne, samotná realizácia nie je pre mňa úplne zásadná. Aj keď to môže znieť zvláštne. Realizácia je akoby už len aplikovanie myšlienky, ktorá sa zrodila v istom momente premýšľania a trápenia.
Tie ďalšie fázy sú samozrejme tiež dôležité a hotová stavba môže mať ďaleko väčší dopad a vplyv. Ale aj mnoho našich nerealizovaných vecí bolo prezentovaných na rôznych internetových portáloch a v časopisoch. A aj študenti s nimi pracujú alebo ich kopírujú. Architektúra je o premýšľaní. O možnosti vyjadriť sa v danom koncepte k danému zadaniu. Mimochodom, je veľa architektov, ktorí majú málo realizácií alebo len jednu, a pritom premýšľaním ovplyvnili vývoj architektúry.
Napríklad?
Napríklad britský architekt Cedric Price. Jeho Fun Palace sa nerealizoval, no návrh potom rozvíjali Renzo Piano a Richard Rogers v podobe parížskeho Centre Pompidou. Všetci tú krásnu stavbu poznáme, návrh vyhral v súťaži, hoci jeho predobraz – ku ktorému sa autori aj hlásia – je Fun Palace. Takýchto príkladov je veľa. Uviedol by som ešte napríklad skupinu Archigram, talianskeho architekta Antonia SantʼElia alebo ruského architekta Ivana Leonidova.
Je to často o konkrétnej dobe, ktorá realizáciu návrhu umožní. Zoberte si architekta Étienne-Louis Boulleého, ktorý má množstvo nerealizovaných stavieb. A ani nebolo možné, aby v 18. storočí vznikol niektorý z jeho monumentálnych návrhov. Odvolávky na neho prišli v realizáciách až oveľa neskôr. „Papierová“ architektúra môže byť teda aj oveľa zásadnejšia než realizácie. Tie totiž môžu prísť aj o päťsto rokov, keď budú k dispozícii potrebné technológie. Podstatné je, kto dá prvotný impulz.
Realizácia Vily v Berouně Zdroj: Jan Šépka
Vila v Berouně Zdroj: Jan Šépka
Tvrdíte, že každý človek by mal mať právo žiť v priestore, ktorý mu vyhovuje. Dokonca aj za cenu, že na okolie to môže pôsobiť zvláštne. Existuje hranica, cez ktorú by sa pri tom nemalo ísť?
Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Vždy to závisí od konkrétneho prístupu. Keď vo vilovej štvrti postavím desaťposchodový dom, tak to, samozrejme, znehodnotí okolité pozemky. Na to sú však regulácie a územné plány.
Myslím skôr tvarovú inakosť, napríklad pri rodinnom dome, ktorému susedia nerozumejú a považujú ho za útok na vkus a znehodnotenie svojho prostredia.
Tu si myslím, že človek má právo na priestor podľa svojich predstáv a ide len o to, do akej miery dokážeme byť tolerantní. Pokiaľ mi tým domom necloní alebo nezavadzia, len sa mi ten dom nepáči, tak je to len subjektívna záležitosť. Takto sa dá poprieť skoro všetko. Mne sa to stalo pri väčšine stavieb. Napríklad pri Vile v Beroune alebo v Černíne. Keď sme robili vo Vile Hermíne deň otvorených dverí, tak všade viseli plagáty s nápisom „Vila Hermína ostuda Černína“.
Táto reakcia bola spôsobená hlavne tým, že ľudia nevedeli, kto sú majitelia. Keďže si postavili netradičnú stavbu, tak sa na ňu domáci pozerali cez prsty a mysleli si, že to budú nejakí bohatí ľudia. A riešilo sa, ako je niečo také možné, kto im to povolil a tak ďalej. Zmena nastala vtedy, keď sa majitelia zúčastnili miestneho bálu a začali sa s domácimi baviť. Oni pochopili, že ide o normálnych ľudí, ktorí jednoducho chceli takýto dom.
Majitelia pozvali ľudí aj k sebe a tak to bolo aj pri Vile v Beroune, kde sú dnes všetci priatelia. Pritom, keď sa tam nasťahovali, tak im deti hádzali kamene do okien. Ide len o to, aby ľudia k sebe našli vzťah. Potom susedia pochopia, že nejde o exhibíciu, ale že majiteľ sa v takomto priestore cíti dobre a nechce ním povedať, že vy ostatní ste hlupáci. Takto môžu ten dom prijať. Mne sa to zatiaľ vždy potvrdilo.
Návrh Domu pod pokličkou Zdroj: Jan Šépka
Interiér Domu pod pokličkou Zdroj: Jan Šépka
Jedno z vysvetlení, prečo ľudia reagujú na novú architektúru odmietavo je, že sa stáva abstraktnou. Vzdáva sa rozoznateľných tvarov a ľudia tomu nerozumejú. Hľadajú si potom cesty, ako sa s tým vysporiadať – napríklad pripodobnením stavby k niečomu známemu, často negatívnemu. Povedia, že to je betónový bunker a podobne. Prečo to tak je?
Ja by som to ešte viac zovšeobecnil. Netýka sa to len architektúry, ale všeobecne výtvarného umenia. V druhej polovici 20. storočia začali do umenia i architektúry prenikať náročnejšie témy, napríklad z filozofie a pre bežného človeka to začalo byť nezrozumiteľné. Počujem veľmi často, že ľudia idú na výstavu abstraktných diel alebo záznamov performancií a bez vysvetlenia im to nič nepovie. Na vine sme pritom zrejme aj my sami, že to publiku takto odosobňujeme.
Ukazuje sa ale, že dejiny umenia a architektúry pôjdu ďalej týmto smerom, budú menej pochopiteľné pre určitú skupinu ľudí a tá abstraktnosť bude sťažovať čitateľnosť a vnímanie stavieb. Otázka je, čo sa s tým dá robiť. Nedá sa vyjsť všetkým v ústrety a ku všetkému dávať popisky na vysvetlenie. To pekné na dielach výtvarného umenia či architektúry je práve v tom, že nie sú takto popísané. Vysvetlenie si robí každý sám. V každom evokuje niečo iné a na základe toho, ho to môže začať zaujímať.
