Väčšinou chcel vedieť, prečo svoj koncept nedotiahli do konca. Bez emócie architektom prstom ukazoval, kde zlyhali. Keď sa ho potom ostatní členovia poroty pýtali, čo by spravil on, keby bol investorom alebo rozpočtom tlačený do kompromisov, odpovedal: „Do takého projektu by som nešiel.“
Pohľad na jeho realizované či navrhnuté stavby ukazuje, že je to naozaj tak. Práce jeho ateliéru na prvý pohľad môžu prekvapiť nečakaným tvarom. J. Šépka má rád experiment, no radikálnosť jeho stavieb v skutočnosti spočíva v dotiahnutí myšlienky. O tom, čo znamená robiť „poctivú“ architektúru, sme sa rozprávali počas jeho porotovania v rámci aktuálneho ročníka CEZAAR-a.
Zdroj: Jan Šépka
Keď si človek číta články o vás, rýchlo narazí na označenie „kontroverzný“. Znamená to niečo pre vás? Zaoberáte sa touto nálepkou?
Z mojej strany rozhodne nejde o zámer, aby som si budoval takýto imidž. Je ale pravda, že pri takmer každej stavbe, ktorá sa realizovala alebo pri projekte, ktorý mal väčšiu medializáciu, sa strhla veľká diskusia protichodných názorov. Väčšinou sa niekomu stavba veľmi páči a inému, naopak, veľmi nepáči. Tie návrhy a stavby zjavne polarizujú.
Otázka je, čo to vlastne znamená. Pre mňa nikdy nebolo dôležité robiť architektúru, ktorá by vyvolávala nejaké emócie. Navyše, ak by som niečo také chcel, dalo by sa to urobiť oveľa jednoduchšie. Vytvoriť stavbu, ktorá by bola povrchná a vyvolávala by kontroverzie. To ale rozhodne nie je môj cieľ.
Čo teda spôsobuje tie emócie a vášnivé diskusie?
Môj zámer je vždy vystihnúť istým spôsobom zadanie. Pri každom projekte ide o subjektívnu predstavu daného človeka, na ktorú ja reagujem subjektívnou odpoveďou. A mám v sebe zrejme niečo také, že hľadám netradičné odpovede. Vždy však reagujem na dané miesto a na klienta. Každý môj návrh je mimoriadny v tom, že charakterizuje klienta. Povedzme, že ho – v prenesenom zmysle slova – v stavbe zobrazí.
Celý proces je väčšinou pomerne dlhý. Poznávanie klienta je pre mňa veľmi dôležité. Každý človek je iný a vyžaduje si inú stavbu a iné zaobchádzanie. S tým súvisí moje presvedčenie, že stavby majú byť jedinečné. Majú totiž danému človeku umožniť, aby sa do stavby „ponoril“ a absolútne s ňou splynul.
Vonkajší pohľad - Dúm v sadě Zdroj: Tomáš Malý
Interiér Domu v sadě Zdroj: Tomáš Malý
Častá reakcia laického publika znie, že „v tom sa predsa nedá bývať“.
To sú reakcie ľudí, ktorí si do tých stavieb premietajú svoje potreby a predstavy o bývaní. Pre nich však daný dom navrhnutý nebol a keby som robil niečo pre nich, tak by to vyzeralo úplne inak. Rodinný dom je veľmi individuálny a preto vznikajú netradičné stavby, ktoré sú šité na mieru.
Najlepšími oponentmi takýchto reakcií sú samotní klienti. A to keď zareagujú vlastnou skúsenosťou z bývania v danej stavbe. Keď sa postavila Vila Tugendhat v Brne, tak laická i odborná verejnosť viedla diskusiu v podobnom duchu – že v tom dome sa nedá bývať. Greta Tugendhatová potom napísala krásny text na obhajobu domu o tom, ako sa im v ňom skvelo žije a ako si ho užívajú.
Pred trinástimi rokmi ste napísali text o experimentovaní. Tvrdili ste, že v českej architektúre sa málo experimentuje. Dôvod bol, že kto mal po revolúcii peniaze, tak si staval buď nevkusné „podnikateľské baroko“ alebo si kúpil dom z katalógu. Posunulo sa to za tie roky?
Určite sa to posunulo.
Vila Hermína Zdroj: Jan Šépka
Vila Hermína - celkový pohľad Zdroj: Jan Šépka
Interiér Vily Hermína Zdroj: Jan Šépka
V spomínanom texte tvrdíte, že experiment je nástroj na posúvanie architektúry. Kam sa má architektúra posúvať?
Kedysi dávno som čítal zaujímavý rozhovor s francúzskym architektom Jeanom Nouvelom. Hovoril v ňom, že dobrá architektúra pre neho znamená to, keď sa posúva nejaká hranica. V akomkoľvek zmysle. Môže ísť o prácu so svetlom, materiálmi, s konštrukčným riešením, o umiestnenie stavby alebo o nové dispozičné usporiadanie. Ide o skúmanie toho, čo je ešte možné.
Pri Vile Tugendhat napríklad došlo k tomu, že sa prepojil jedálenský kút s obývacím priestorom a vytvorilo sa celistvé vnímanie priestoru. V tej dobe to bol experiment a dnes to vnímame ako úplne samozrejmú vec. A to je dôvod, prečo experimentovať a skúmať veci. Aj keď nemusí hneď dôjsť ku spätnej väzbe. Pri experimente môže byť navyše veľa ciest slepých. Znamená to, že sa urobí len jedna stavba, šitá na mieru klienta a tá už potom nemá pokračovanie. Pretože experiment je tak atypický, že sa nedá rozvíjať.
