Gábor Zászlos sa na oči dostal najprv ako politik. V rokoch 1990 až 1992 bol jedným z podpredsedov prvej slovenskej vlády, ktorá vyšla zo slobodných volieb. Keď ju v lete 1992 vystriedala druhá vláda Vladimíra Mečiara a ČSFR sa o pár mesiacov rozdelila.
G. Zászlos sa pustil najprv na diplomatické a neskôr na manažérske chodníčky. Dal sa do služieb jedného z najznámejších stredoeurópskych podnikateľov 90. rokov – Sándora Demjána. Ten sa v Maďarsku preslávil vybudovaním polyfunkčného centra Pólus a jeho klony sa chystal rozšíriť aj do okolitých štátov.
Gábor Zászlos tak od polovice 90. rokov obchádzal Bratislavu s myšlienkou, pri vyslovení ktorej si okolie zväčša klopkalo na čelo – postaviť na tie časy gigantické nákupné centrum a tri kancelárske vežiaky niekde na vtedajšom okraji Bratislavy.
Podarilo sa mu však nadchnúť starostu mestskej časti Nové Mesto Richarda Frimmela, ktorý si Polus predstavil na riedko využívanom záchytnom parkovisku pri Vajnorskej ulici. Ešte dva roky pred otvorením sa nad ich víziou verejnosť potuteľne usmievala, koncom roku 2000 však Polus stál. Napriek tomu, že málokto veril v pritiahnutie zákazníkov z centra ku Kuchajde, do nového centra sa len hrnuli.
Neskôr vyrástli aj dve kancelárske veže a neskôr tretia s názvom Lakeside za jazerom Kuchajda. G. Zászlos bol pri tom. Napriek faktu, že aktivity TriGranitu v Bratislave sa v polovici uplynulého desaťročia nepochopiteľne pritlmili a v developmente ho razom predstihli mladší konkurenti, firme už nikto nevezme primát výstavby prvej modernej nákupnej pasáže v Bratislave. Tá nedávno oslávila desať rokov.
Šéf TriGranitu medzičasom otehotnel ďalším veľkým snom – komplexom Metropolis okolo diaľnice pri Jarovciach, kde má okrem hotelov, kongresového a nákupného centra či aquaparku vyrásť aj najväčší kasínový svet v strednej Európe. Práve pre túto ideu sa TriGranit dostal do sporu s mestom i občianskymi aktivistami a projekt sa na čas zadrhol. G. Zászlos však verí, že ťažký pôrod dopadne šťastne a Slovensko z neho bude mať opäť prospech.
Vaša realitná kariéra sa spája s TriGranitom. Ako ste sa k nemu vlastne dostali?
Keď sme v roku 1992 prehrali voľby, šiel som robiť obchodného radcu na československé veľvyslanectvo do Budapešti. Pôsobil som tam ani nie rok. Zo Slovenska sa ku mne dostala ponuka nehnuteľností na Donovaloch. S tým som na jeseň 1993 zašiel poradiť s bankárom Petrom Medgyesim. On mi povedal, že zahraničné banky sa takýmito ponukami nezaoberajú, ale nech zájdem za pánmi Demjánom a Palmerom, ktorí podnikajú v nehnuteľnostiach. Zaklopal som u Demjána a tak sa začala vyše desaťročná spolupráca.
To sa mu vaša ponuka tak pozdávala?
Demján sa na tie nehnuteľnosti pozrel a povedal, že to je malé a jeho to nezaujíma. „Ale Slovensko ma zaujíma,“ dodal. Pripravil som mu preto niekoľkostránkový materiál o tom, ako to u nás funguje, o ekonomickej a politickej situácii. Vtedy ešte TriGranit neexistoval, existuje až od roku 1997. Následne som začal chodiť po Bratislave s tým, že hľadáme priestor na multifunkčný projekt typu Polus, tak ako ho poznáme teraz. Hľadali sme vhodnú lokalitu, no rozhodovanie v Maďarsku bolo kostrbaté. Vládol tu Vladimír Mečiar, podnikanie trpelo neistotou. Napriek tomu ich dokázal Demján presvedčiť, že treba prísť na Slovensko teraz.
Mal vtedy poriadnu odvahu...
Samozrejme, každý sa oháňal štandardnými argumentmi, že tu nič neplatí, nedodržiavajú sa pravidlá. On trval na tom, že treba ísť teraz. Napokon došlo k podpisu o nájme pozemku záchytného parkoviska pri Vajnorskej ulici a napokon sme v roku 2000 Polus otvorili. Bol to veľký rozruch, keďže išlo o prvý projekt tohto typu na Slovensku. Majiteľ bol s mojou prácou spokojný. Medzitým vznikla spoločnosť TriGranit, ktorá hodlá aj naďalej investovať na Slovensku.
Prečo ste však ostali v Bratislave, v tomto vás konkurencia predbehla...
Ja som presvedčený, že východ Slovenska bude rásť. Chcel som investovať v Košiciach, no nedohodli sme sa na cene. Teraz oňuchávame Prešov, sú tu dvaja zahraniční investori a J&T Real Estate. My sme sondovali a napríklad do podobného projektu ako je Polus, len menších rozmerov, by s nami šli aj nájomníci z Bratislavy. Je tam výrazná spádová oblasť, menší Polus by sa uživil.
Ako ste sa dostali k developmentu, robili ste predtým niečo v stavebnom biznise?
V roku 1968 som skončil základnú školu a šiel na lesnícke odborné učilište do Modry. Rok som robil doma v štátnych lesoch, neskôr som začal večerne študovať ďalej. Robil som aj pomocného robotníka v Pozemných stavbách, kde som vydržal tri roky. Stavali sme centrálne trhovisko, Dom odborov v Bratislave. Potom som sa dvakrát pokúsil dostať na Univerzitu Komenského, napokon ma zobrali do Prahy na právo.
Máte k stavebníctvu aj taký srdcový vzťah, že si nasadíte prilbu a idete na stavbu?
Pre mňa bolo veľmi zaujímavé, keď sa naše stavby budovali. Postup a technologické nadväznosti ma zaujímajú. Čo ale považujem za zaujímavé – na našich troch stavbách sme nemali ťažký pracovný úraz, len drobnosti. Dnešná stavebná činnosť je už niekde úplne inde, než to bolo voľakedy. Napriek tomu, keď som videl ako robotníci robia niektoré práce, až som sa zhrozil. Ale každé jednoduché remeslo má nejaké výhody a nevýhody. Začína to pomocným robotníkom, tesár, murár, napríklad elektrikár je elita robotníkov.
Čo si myslíte o slovenskom urbanizme?
Architektúra môže niekomu vadiť, inému menej, to je otázka architekta. Vo Viedni, keď kupujete parcelu, musíte dodržať základné pravidlá, nie sú tam odchýlky. Tu prídete za starostom a vybavíte si výnimky, terajšia naša architektúra je potom taká, aká je. Avšak, keď sa pozriem na naše Staré Mesto, tak v Bratislave sa veľmi veľa udialo k lepšiemu. Historicky je 20 rokov veľmi krátka doba, ale tie pozitívne zmeny tu nesporne sú. Nie je to tu celé šedé, spejeme k lepšiemu.
Pri pohľade na to, čo sa na Slovensku za posledné roky udialo, nebol TriGranit príliš konzervatívny? Ak by ste sa mohli ešte raz rozhodovať, investoval by tu TriGranit viac? Sú developeri, ktorí začali neskôr a postavili toho viac než vy.
To áno. My sme napríklad pozerali na športový areál Kuchajdy, mali sme aj koncepty riešenia tohto územia. Prišli však silní domáci hráči a náš majiteľ vždy rešpektuje, že domáci je silnejší. Nechýbala nám kapitálová sila a vôľa. No priznám sa, že som ich v Budapešti nevedel viac presvedčiť pre Bratislavu.
Filozofia spoločnosti bola obsadzovať grandióznymi projektmi známe mestá. V Záhrebe postavili veľký komplex Arena, aj v Katowiciach, či Krakove vyrástli veľké komplexy. Vždy to boli projekty, ktoré poznačia mesto a vtisnú tej lokalite ráz. Myslím, že sme tu mohli urobiť viac. No bolo to aj tým, že Slovensko bolo medzi prvými, kde TriGranit investoval a potom šiel ďalej. Celkový objem investícií je na úrovni 200 miliónov eur, čo nie je malá čiastka.
Po dlhom čase máte opäť veľký projekt na hraniciach...
Ak by nám vyšiel Metropolis, bolo by to opäť niečo, čo je neobvyklé. Svojou štruktúrou by bol niečím, čo nemožno nájsť v celej strednej Európe. To je veľmi významná investícia. Vytvorilo by sa niečo, čo by mohlo byť magnetom a posunulo by to Bratislavu medzi zaujímavé turistické destinácie. To sú okrem priamych ekonomických výhod aj tie vedľajšie, o ktoré sa žiadna štátna agentúra nepostará.
Nelákali vás pred krízou rezidenčné nehnuteľnosti? V Bratislave bol boomový trh.
To je pravda, ale spoločnosť sa uberá cestou multifunkčnej štruktúry. Na rezidencie treba mať úplne odlišný tím odborníkov, pretože každá stavba má iné nároky. A hlavne je v našich projektoch menej partnerov. Jedno poschodie má tisíc štvorcových metrov, keď získame jedného nájomníka na poschodie, máme jedného partnera, jeden potenciálny problém. Ale koľko bytov sa vojde na tisíc metrov? Rezidenčný developer musí vyjsť v ústrety omnoho rozličnejším požiadavkám, ktoré začínajú už niekde v kúpeľni. Je to náročné na marketing viac než naše budovy, náročnejšie aj na kvalitu.
Skrátka, ten segment je náročnejší na prácu, počet ľudí, ktorí sa tým zaoberajú, je tam veľa potenciálnych konfliktov. Živý prípad sú Tri veže, kde zlyhala kontrola fasády. Predstavte si, čo ich to bude stáť. Je to skrátka rizikovejší segment.
Váš prístup je celkom iný, ako iných slovenských developerov, ktorí sa napriek chýbajúcim skúsenostiam, kapacitám i kapitálu hrnú do množstva projektov...
Za ten čas som sa naučil jednu vec, že človek by mal poznať svoje obmedzenia. To by som odporúčal aj mnohým našim politikom. Naučiť sa nebrať samého seba až tak vážne. Niektorí majú dojem, že vedia všetko a vedia dobre rozhodnúť. Moc mnohých gniavi. Veď sú to len štyri roky a človek sa musí opäť uchádzať o priazeň voličov. Isté mantinely by sa však nemali prekračovať, dnes sa napríklad stáva, že ľudia príjmu post, na ktorý nemajú.
Majú pocit neomylnosti?
Keď som prišiel do vlády, prišlo do nej vrátane mňa aj mnoho amatérov. Ale boli tam aj ľudia, ktorí vedeli, ako administratíva funguje. Ja som si veľmi starostlivo každý materiál preštudoval a napriek tomu tam boli stále úskalia. Ale okolo mňa bolo množstvo odborníkov, mohol som zájsť za ľuďmi, ktorí mohli zo svojej pozície pomôcť. Podstatné bolo, že som mohol zaklopať na konkrétne dvere a že nie som konfliktný typ. Teraz, keď sa prejdem Vajnorskou ulicou a vidím tie veže - je to celkom pekný pohľad. Môžem povedať, že som bol pri tom. Dobrý pocit.
Foto - Maňo Štrauch, Peter Kremský
Vizualizácia TriGranit
Sériu rozhovorov s ďalšími developermi zverejníme každú stredu počas sviatkov.
