Po Bezručovej sú ohrozené aj ďalšie moderné pamiatky

DOCOMOMO zverejnila v októbri iniciatívu Zastavme deštrukciu Bezručky, v ktorej vyzýva na prešetrenie rozhodovania Krajského pamiatkového úradu v Bratislave (KPÚ), ktorý povolil zbúranie časti národnej kultúrnej pamiatky ako súčasti rekonštrukcie komplexu bývalej nemocnice, prešetrenie rozhodovania stavebného úradu a prehodnotenie prístupu štátnych a verejných úradov k pamiatkam a osobitne k ochrane architektonického dedičstva 20. storočia.

Komplex na Bezručovej ulici v bratislavskom Starom Meste oproti Modrému kostolíku bol postavený v rokoch 1930 až 1932 ako sídlo Zemskej úradovne pre poisťovanie robotníkov a Okresnej sociálnej poisťovne. Od roku 1950 do roku 2008 tu sídlila Fakultná nemocnica s poliklinikou. Odvtedy hodnotné funkcionalistické budovy chátrali a pripravovala sa ich prestavba. Projekt sa viackrát menil, jeho definitívnu podobu a spôsob prestavby predstavil investor vlani v novembri. Búranie časti Bezručovej 3 sa začalo v júli a vyvolalo rozhorčené reakcie časti verejnosti. Nasledovala výzva členov DOCOMOMO, o ktorej hovoria Henrieta Moravčíková, profesorka na Fakulte architektúry STU a vedúca Oddelenia architektúry na Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied a jej kolega, historik architektúry Peter Szalay.

Prípravu prestavby Bezručovej ste sledovali a pripomienkovali už od roku 2010. O búraní informoval investor vlani v novembri. Prečo prišla vaša výzva až tri mesiace po začiatku búrania?

P. Szalay: Samozrejme, čo už bolo zbúrané, nezachránime. Ale ešte stále je tam mnoho hodnotného, predovšetkým v bloku Bezručova 5, ktorý by sa mal obnovovať. My zdôrazňujeme najmä to, že chceme zastaviť ďalšiu deštrukciu pamiatky, teda zničenie ešte existujúcich hodnotných prvkov. Máme už zlé skúsenosti s viacerými obnovami, preto nedôverujeme tomu, že naozaj príde k proklamovanému reštaurovaniu a obnove pamiatky podľa aktuálnych pamiatkových trendov. Preto sa snažíme aj takýmto spôsobom vytvárať tlak, aby pamiatkari viac sledovali obnovu a aby si samotný investor uvedomil, že si nemôže robiť čo chce.

H. Moravčíková: Jednou z hlavných úloh DOCOMOMO je sledovať takéto kauzy a upozorňovať na ne. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme do toho vstúpili práve teraz. Máme už jednoducho pocit, že sa z toho stala kauza. Kým od roku 2010 sme do procesu vstupovali ako odborní poradcovia, ktorí boli prizvaní, ale žiaľ nevypočutí.

Henrieta Moravčíková Zdroj: Maňo Štrauch

Peter Szalay Zdroj: Maňo Štrauch

Ako úrady odôvodnili, že nerešpektovali vaše pripomienky?

H. Moravčíková: Už tam sa ukázalo, že štátny orgán zlyháva vo výkone svojej funkcie. Jednak v tom, že keď už si prizve odborníkov, vôbec nerešpektuje ich názor a dokonca ani nedáva spätnú väzbu, neposkytuje záznamy zasadnutia komisie ani rozhodnutia. Domnievame sa, že sa to deje zámerne, naozaj si to nevieme vysvetliť inak. Možno z pohľadu verejnosti sa to zdá ako oneskorená reakcia, ale kým sme nevideli, že sa to naozaj deje, nemohli sme tomu uveriť. Rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu je veľmi vyhýbavé, hovorí o tom, čo sa nesmie udiať na Bezručovej 5 ale o Bezručovej 3 taktne mlčí.

Takže o búraní časti Bezručovej 3 ste oficiálne nevedeli?

H. Moravčíková: Keďže nie sme účastníkom stavebného konania, stavebný úrad nám neoznámil vydanie rozhodnutia. Nedá sa to usledovať. Ak by fungovala štandardná komunikácia a pamiatkari by nám dali na vedomie, za sa nášho stanoviska nebudú držať, mohli sme štyri roky niečo robiť, ale netušili sme to. Respektíve, tušili sme to, ale nemali sme to čierne na bielom.

P. Szalay: Vlani v lete sme sa stretli s metodikom obnovy Bezručovej aj kvôli iným pamiatkam. Mesiace trvalo, kým sme sa vôbec dohodli, že nás pustia pozrieť sa tam. Potom nám na mieste doniesli štósy dokumentov. Ale začnite si to študovať, keď si nesmiete nič okopírovať bez povolenia projektanta, ktorého by ste najprv museli niekde zohnať...

Bezručova - aktuálny stav búrania Zdroj: TREND Reality

Hovorili ste o nedôvere k tomu, ako bude rekonštrukcia Bezručovej prebiehať. Zatiaľ sa búra podľa povolenia.

H. Moravčíková: Ľahko sa povie, že teraz už pôjde všetko v zmysle metodiky pamiatkarov. Stanovisko KPÚ je totiž veľmi vágne, môže znamenať rovnako to, že sa všetky pôvodné okná zreštaurujú a osadia naspäť, ako aj to, že sa zanesú na šrotovisko a vyrobia sa repliky. Dnes vieme, že väčšina okien už bola odvezená na šrotovisko. Obavy, že ani Bezručova 5 sa nebude obnovovať tak, ako by si to vzhľadom na svoju hodnotu vyžadovala, sú teda oprávnené. A možno práve aktuálna medializácia tejto kauzy pomôže tento trend zvrátiť.

Je to nedôvera voči tomu, že pamiatkari nevykonávajú dôsledný dozor?

H. Moravčíková: Nedôvera pramení v tom, že pamiatková starostlivosť na Slovensku je názorovo niekde v 80. rokoch a nie tam, kde sa toto myslenie pohybuje v medzinárodnom kontexte. Špeciálne pri architektúre 20. storočia a industriálnej architektúre, ktorú väčšina reprezentantov pamiatkových úradov vôbec nepovažuje za hodnú pamiatkovej starostlivosti. Je to pre nich vnútené, nechcené architektonické dedičstvo, nevedia a nechcú s ním narábať. Možno je to generačný problém. Pre takých pamiatkarov končia pamiatky v 18. storočí.

Existuje medzi pamiatkarmi prúd, ktorý by to chcel zmeniť?

P. Szalay: Na pamiatkových úradoch je dosť ľudí s aktuálnym myslením, ktorí by to vedeli robiť inak. Žiaľ, na viacerých, aj vedúcich postoch sú takí, ktorí nemajú vzťah k modernej architektúre, nerozumejú jej alebo si jednoducho nechcú komplikovať život.

Pomohla by výmena ľudí vo vedení pamiatkových úradov?

H. Moravčíková: Ťažko povedať. Je úloha ministra kultúry upratať si v rezorte. V Česku sa výmena udiala. Na čele Pamiatkového ústavu stojí osobnosť, ktorá má prehľad, je zorientovaná v medzinárodnom diskurze. A zrazu sa veci pohli a všetko ide tak, ako má. My tu bohužiaľ stále narážame na zastarané myslenie. A sú na to desiatky príkladov.

Napríklad?

H. Moravčíková: Pozrime sa na veľké kauzy ako kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach. Tam sme sa angažovali do roztrhania tela, ale výsledok je, že väčšina pôvodných prvkov bola zlikvidovaná a vyrobená nanovo.

P. Szalay: Pritom tu sa pamiatkari naozaj snažili, napriek tomu sa nepodarilo odolať tlaku investora a mesta. Presne toto predpokladáme aj na Bezručovej. Na trojke majú zachovať šesť Krausových okien. Prvé, čo obvykle príde je, že investor si dá urobiť posudok, ktorý povie, že už je to príliš prehrdzavené a nič sa s tým nedá urobiť. Dajú to metodikovi obnovy a ten má možnosť schváliť podľa aktuálneho stavu zmeny v projekte obnovy. A to sa môže stať aj na päťke, ktorá má byť aj podľa rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu viac chránená.

H. Moravčíková: Práve preto som vytiahla Zelenú žabu, kde bol veľmi podobný postup. Na Bezručovej sa však ani neurobil pamiatkový prieskum, iba inventarizácia.

Pred vydaním rozhodnutia sa neurobil prieskum aktuálneho stavu?

H. Moravčíková: Bolo by dobré na to poukázať. Uskutočnila sa inventarizácia, to znamená súpis prvkov, ale nie architektonicko-historický výskum, ktorý by mal zahŕňať napríklad aj analýzy farebnosti a materiálov. Už v prvom stanovisku z roku 2010 som upozorňovala, že to treba urobiť. Zaujímavé bolo, že už vtedy sa urobila inventarizácia na oba objekty, ale návrh obnovy iba na jeden. Bezručova 3 bola odpísaná od úplného začiatku napriek tomu, že bola rovnako hodnotná. Bol to prvý nepochopiteľný krok a v týchto intenciách to pokračuje.

Cieľom je teda zachrániť aspoň Bezručovu 5?

H. Moravčíková: Áno, aj. Tam sa totiž môže stať to isté. Drevené okná? Veď sú ešte problematickejšie ako Krausove oceľové okná na trojke, nezodpovedajú tepelno-technickým normám. Mimochodom, pri pamiatkach tieto normy neplatia, ale investori sa nimi často oháňajú. Rovnako, ako sa investor Bezručovej oháňal tým, že musia mať garáže.

A nemusí mať podľa parkovacej normy?

H. Moravčíková: Pamiatka má iný legislatívny režim. Iste, u nás si každý myslí, že musí mať parkovacie miesto rovno pod bytom či kanceláriou. Ak chce investor poskytnúť ľuďom parkovacie miesta, nemusí ich stavať v objekte. V civilizovanom svete to takto normálne funguje. Neviem si predstaviť, že by v centre Viedne bol každý dom podkopaný garážami. Nedávno sme sa pousmiali nad tým, že HB Reavis robí v centre Londýna v novom projekte dve parkovacie miesta. A my tu kvôli garážam búrame pamiatky. Ani u nás by to nikto nerobil, ak by pamiatkari povedali nie.

P. Szalay: K tomu by som pripojil aj to, že investor robí viac parkovacích miest, ako bolo požadovaných. Proti tomu protestovali aj miestni obyvatelia, navyše to bolo v rozpore s územným plánom, ktorý bolo preto potrebné meniť.

Bezručova 5 - rok 1940 Zdroj: Archív architektúry 20. storočia, ÚSTARCH SAV

Bezručova dlhé roky chátrala, menili sa plány aj majitelia a mnohé pôvodné prvky odtiaľ postupne zmizli. Ako to vplýva na pamiatkovú ochranu budovy?

P. Szalay: Je to stratégia investorov, ktorú používajú. Inventarizácia z roku 2010 už v roku 2016 naozaj nebola aktuálna. Vlani, keď sme mali spomínané stretnutie na KPÚ, nám metodik obnovy hovoril, že sa investor snaží aktualizovať inventarizáciu a takmer všetko nahradiť replikami. Hovoril, že s tým nesúhlasí, ale nemáme oficiálnu informáciu ako to dopadlo. Krajský pamiatkový úrad však celý čas nekonal. My sme ho v roku 2013 vyzývali, aby vykonal kontrolu, prečo nie je objekt chránený a pamiatkari namiesto pokuty investora obhajovali, že schvaľovacie procesy dlho trvajú a veľký objekt sa nedá ustrážiť.

H. Moravčíková: Podotýkam, že majitelia sa nemenili, od začiatku je za tým pán Široký.

Vlastnícka štruktúra bola neprehľadná, ťažko dokázať skutočného vlastníka firiem, ktoré si Bezručovu predávali.

H. Moravčíková: Ja by som nezastierala, že za tým je od začiatku ten istý človek. Príde mi veľmi dôležité odkryť, koľko vecí v Bratislave sa deje z titulu vplyvu jedného človeka, respektíve skupiny ľudí. Zimný štadión, na ktorom mesto finančne vykrvácalo, teraz Bezručova. Nie je normálne, aby sme sa stále tvárili, že nevieme kto za tým je, my to vieme presne. Prví architekti obnovy komunikovali podľa našich informácií priamo s pánom Širokým a bol to on, kto ich napokon vymenil.

Prečo?

H. Moravčíková: Pravdepodobne preto, že „neboli schopní“ presadiť na Pamiatkovom úrade, aby prešiel búrací návrh. Neboli schopní, alebo na to nemali žalúdok. Vystriedali ich mladučkí architekti bez skúseností. Prečo? Investor jednoducho veril, že ich presvedčí a budú to chcieť presadiť. Zrejme ani tam sa to nepodarilo, tak siahol po architektovi, ktorý nemá v architektonickej obci žiadny kredit. Prečo by sme to zakrývali, v Bratislave už podobným spôsobom postupoval. Architekt Dinaj nepatrí zrovna k tým, ktorý by sa k historickej substancii správali v zmysle aktuálnych trendov. Práve naopak. Svedčí o tom nakoniec aj pred niekoľkými rokmi dokončená prestavba Kochovho sanatória. Práve v súvislosti s touto skúsenosťou nepovažujem voľbu architekta za šťastnú.

Budova Mestskej sporiteľne na rohu Námestia SNP Zdroj: Archív architektúry 20. storočia, ÚSTARCH SAV

Verejnosť tieto súvislosti nevidí a z branže sa málokedy niekto otvorene ozve...

H. Moravčíková: Samozrejme, verejnosť nemá šancu vidieť tieto súvislosti. Ďalšia vec, ktorá sa potichučky chystá s podporou Krajského pamiatkového úradu v Bratislave, je prestavba Mestskej sporiteľne na rohu Kamenného námestia a Námestia SNP. Slovenská sporiteľňa sa zbavuje svojich objektov v centre mesta. Už bola zdevastovaná budova na Suchom mýte od architekta Ivana Marka, ktorá nestihla byť pamiatkou, hoci sa zapísala do análov slovenskej architektúry. Skončila ako bezpohlavný nič nehovoriaci dom, akých máme tisícky. A to isté hrozí aj Mestskej sporiteľni.

Čo sa chystá v Mestskej sporiteľni?

H. Moravčíková: Budova je pamiatkou a je tiež zapísaná v registri DOCOMOMO. Postavili ju ako banku, kancelársku budovu s niekoľkými bytmi na najvyššom podlaží. Teraz sa má premeniť na bytový dom. Je to absolútne top spomedzi pamiatok funkcionalizmu, čo tu máme, sú tam nádherné onyxové steny, prvá zavesená fasáda v Československu, jedna z prvých pasáží v Bratislave. Lenže to zmizne, pretože už je plán vybudovať v pasáži garáže. Je to absurdné, ale v aktuálnom ponímaní pamiatkovej starostlivosti priechodné. Zrejme majú páky, ako to presadiť. My sa už osem rokov snažíme zapísať päť architektonických diel z druhej polovice 20. storočia do zoznamu pamiatok a nič. Pritom na konferencii v roku 2008 sa na tom všetci zhodli, vrátane predstaviteľov Pamiatkového úradu.

Budova Slovenskej sporiteľne na Suchom mýte pred prestavbou Zdroj: TREND Reality

Modrá guľa Zdroj: Macho

Ktoré objekty sú to?

P. Szalay: Slovenský rozhlas, Nový most, Obchodný dom a hotel na Kamennom námestí, športová hala na Pasienkoch a Poľnohospodárska univerzita v Nitre, ktorú sa nakoniec ako jedinú podarilo zapísať, pretože vlastník pochopil, čo má. Nie pamiatkový úrad, ale vlastník.

Vrátim sa späť k Bezručovej. Aký postup plánujete?

P. Szalay: Začali sme komunikovať s právnikom o ďalšom postupe. Určite chceme ešte poslať listy na kontrolné inštitúcie, na Pamiatkovú inšpekciu Ministerstva kultúry a na stavebnú inšpekciu. A zvažujeme, či dať trestné oznámenie alebo osloviť prokuratúru kvôli podozreniu z korupcie a z rozhodovania proti základnému poslaniu úradníka obhajovať verejný záujem.

H. Moravčíková: Pekne to povedal na našej tlačovej konferencii bývalý pracovník pamiatkového úradu pán Haberland: ústava hovorí, že ochrana prírody a kultúrneho dedičstva je nadradená súkromnému vlastníctvu. Takže reprezentant úradu, ktorý toto nesleduje, porušuje ústavu. Tým by sa mala prokuratúra zaoberať. Napísali sme aj pánovi prezidentovi, pretože si myslíme, že toto by mohla byť aj agenda humanisticky založených osobností.

Ministerstvo kultúry už pre RTVS uviedlo, že na základe vašej výzvy posiela pamiatkovú inšpekciu na preskúmanie postupu pri Bezručovej.

H. Moravčíková: My sme sa to dozvedeli len neoficiálne, nedostali sme odpoveď na náš list.

Dostali ste odpoveď od ostatných oslovených inštitúcií?

H. Moravčíková: Zatiaľ nie. Ani od riaditeľky Pamiatkového úradu, ktorej sme ako nadriadenej Krajského pamiatkového úradu písali ako prvej.

Bezručova 5 - foyer Zdroj: Archív architektúry 20. storočia, ÚSTARCH SAV

Riaditeľ Krajského pamiatkového úradu Peter Jurkovič reagoval na vašu kritiku tvrdením, že išlo o kolektívne rozhodnutie na základe dlhodobého rozhodovania.

H. Moravčíková: Nie je to pravda. Zúčastnila som sa jedného kolektívneho stretnutia pamiatkovej komisie a naše stanovisko bolo vtedy negatívne. Aj ďalší členovia pamiatkovej komisie sa dištancovali od rozhodnutia povoliť búranie. Pán riaditeľ teda de facto rozhodol proti stanovisku kolektívu. Ani v rozhodnutí sa neuvádza, že by bolo na základe stanoviska komisie, je to teda individuálne rozhodnutie.

P. Szalay: Je to bežný proces. Radový pamiatkar vypracuje stanovisko a potom to ide na rozhodnutie k riaditeľovi, ktorý zrejme aj podľa toho aké sú tlaky zo strany investora, rozhodne často v neprospech pamiatkara, ktorý sa tomu poctivo venoval.

Krajský pamiatkový úrad v Bratislave bol už viackrát kritizovaný. Ako je to v iných regiónoch?

H. Moravčíková: Myslím si, že je to vypuklý prípad. Pri spomínanej Žabe napríklad pamiatkari v Trenčíne robili všetko možné, aby pamiatku zachránili v autentickej podobe, bohužiaľ nedostali podporu od mesta Trenčianske Teplice. Ak by sa boli spojili, mohlo to dopadnúť inak. Bohužiaľ, sami tiež nemôžu vybojovať každú vojnu. Košice si opravili mestské kúpalisko tak, ako sa Žabe ani nesníva. Pritom to možno nie je až taká významná pamiatka, ale predstavitelia mesta a pamiatkari si vedia porozumieť a zhodnúť sa, čo je dobré pre mesto. V Bratislave sa zdá, že ani predstavitelia mesta nevedia, čo by mohlo byť dobré pre mesto a jeho obyvateľov. Bratislava je v rukách investorských skupín.