Verejný priestor môže fungovať v znamení tolerancie

Spoločné nemusí byť škaredé či zanedbané. Bohužiaľ, nie vždy to platí aj na Slovensku. Tu po štyridsiatich rokoch nanúteného spoločného vlastníctva všetkého nastal boom súkromného majetku.

Do privátnych rúk sa dostali nielen budovy, ale aj parky či parkoviská. Tento verejný priestor sa potom ohradil a v horšom prípade zastaval. 

Developeri spočiatku na verejný priestor nedbali. Nebol po ňom dopyt. Skoro každý chcel najmä svoje štyri steny a betónové prístavisko pre auto. Pri domoch síce ľudia požadovali aspoň pľuvanec trávnika, ale ten si napokon aj tak ohradili dvojmetrovým betónovým plotom. Na prechádzku sa chodilo po betónovej púšti a ľudia nevedeli, prečo sa v novej štvrti necítia dobre.

Našťastie časy sa menia a Slováci aj stavbári pochopili, že verejný priestor je pre kvalitu života dôležitý. Aj preto sa v developerských projektoch čoraz častejšie objavujú zelené plochy, stromy, detské ihriská alebo dokonca fontány či jazierka.

Iste, treba sa o ne starať viac než o betón, no oplatí sa to. Jednak na takých spoločných dvoroch bude príjemnejšie tráviť čas, človek tam stretne suseda a spozná ho aj inak než cez okno auta.

Ak v novej štvrti prirodzene vznikne komunita, môžu prežiť aj nakreslené komunitné záhradky či miesta na grilovanie. Nemusí byť všetko ideálne. Psičkári sa so záhradkármi môžu sem-tam pohašteriť, napriek tomu vzniká vzťah medzi obyvateľmi a najmä vzťah k spoločnému dvoru. Bez neho bude verejný priestor chradnúť a zívať prázdnotou.