„Je to tak na tri dni roboty. Za deň beriem dvesto eur, takže spolu zhruba šesťsto,“ hovorí ujo s červenou škodovkou, model 1986, na dverách ktorej sa skvejú nápisy „Murár“, Maliar“ a ktovie, čo ešte. Zavolal som ho obhliadnuť si terén. Potrebujem zabetónovať pár obrubníkov okolo domu, vydláždiť chodník. Nie je problém. Dvesto euri za deň.
Okrem toho, že to zďaleka nie je robota na tri dni, ma celkom zaujala aj tá cena. Keď to prepočítam na mesiac, vychádza to okolo štyri tisíc eur. Na drobného remeselníka je to dosť, to zasa ani v Bratislave nemá hocikto. Aj keď tento ujo vyzeral so svojím vyvinutým pivným mozoľom skôr na to, že občas porobí a zvyšok času presedí pri chmeľovej polievke. Ťažko to porovnávať s platom niekoho, kto pracuje každý deň a má zaručený plat na celý a nie len jeden mesiac.
Napriek tomu sú cenové kategórie, do ktorých sa dostali služby v stavebníctve, stále viac v nereálnych výškach. Šikovný ujo nie je osamelý strelec, ktorý žije z toho, že mu občas niekto na jeho prestrelené ceny naletí a zacvaká aj číslo topánok. Iný remeselník mi ponúkol betónovanie obrubníkov po päť eur za meter. Čo mi vychádza zhruba za jedny peniaze, ako pri pretekárovi s modelom 1986. Dôvod? Nedostatok remeselníkov a ich rozmaznanosť predraženými projektmi.
Stavebné práce sú služby, ktorých ceny sa určujú ako to už v trhovej ekonomike býva – dohodou medzi ponúkajúcim a objednávajúcim. Problém je v tom, že keď sa trh zdeformuje, ceny sa dajú strieľať od buka do buka. V posledných rokoch zažila slovenská ekonomika deformácií habadej. Realitný boom, eurofondy, splašené plánovanie a niekde aj výstavba diaľnic. A hlavne rozbujnelá korupcia, ktorá stavby predražuje a dodávateľovi umožňuje pýtať o desať, tridsať, aj 50 percent viac, ako by účtoval za bežných podmienok.
Včera som dokonca počul o situácii na severnom Slovensku, ktorá vznikla „vďaka“ eurofondom. Keďže ich v skutočnosti prideľoval istý unadávaný pánko z Mojšovej Lúčky, ktorý má hlavný stan pod Dubňom, veľká časť stavebných a rekonštrukčných projektov smerovala na severozápadné Slovensko. Bolo treba rýchlo a veľa projektovať, architekti sa potili a makali aj za roky dopredu.
Pravdaže, za iné ceny, ako bežne, veď to zaplatí štát a európski daňovníci v Nemecku či Švédsku. A tak architekti vyúčtovali aj trojnásobné ceny, aby bolo na nové autá, vily a dovolenky. Lenže eurofondy sa doprojektovali a na koláče sa ľahko navykne, kto by potom jedol chleba? Takže keď dnes príde za architektom teta z dediny, že by si chcela zrekonštruovať chalupu, architekti od nej tiež skúšajú pýtať eurofondové zdieračské sumy.
Stačí sa pozrieť na ceny, aké zrazu stavebné firmy po zrušení zbojníckej PPP-schémy ponúkajú za výstavbu diaľnic na severe Slovenska. Za všetko hovorí toto porovnanie: Jánovce-Jablonov I. – štátna expertíza takmer 95 mil. eur, najnižšia ponuka (Váhostav) 60 mil. eur. Fričovce-Svinia – predpoklad expertízy 213 mil. eur, najnižšia ponuka (Hant BA) 99 mil. eur. Dubná Skala-Turany – predpoklad 334 mil. eur, najnižšia ponuka (Váhostav) necelých 138 mil. eur. Iba na týchto troch úsekoch by si stavebné firmy mohli v prípade plánovanej výstavby za inej vlády bez akejkoľvek námahy zarobiť navyše skoro 350 miliónov eur! Desať miliárd korún!
Áno, uznávam, že teraz idú možno pod cenu, aby uživili svoje nafúknuté kapacity a mohli poplatiť aspoň nejaké omeškané lízingové splátky. Ale myslím že tých tristo miliónov eur vaty je úplne reálnych. No nezapýtal by si potom ujo s červenou škodovkou dvesto eur za deň? Korupcia je svinstvo. Je to rakovina, ktorá zožiera túto krajinu, aj keď si to väčšina jej občanov nepripúšťa a žijú v blaženej predstave, že je zdravá. Nie je to tak. Cítime to každý deň a platíme za ňu, žerie to naše peniaze, otravuje nám to život. Stačí mať oči otvorené a všímať si aj to, čo nevidieť na prvý pohľad.
