Ivana Pasečná
O blogu
Som autorizovaná krajinná architektka a spoluzakladateľka štúdia 2ka. Zaoberáme sa kompletnou projektovou činnosťou v oblasti priestorového plánovania a krajinnej architektúry. Pôsobila som vo viacerých renomovaných architektonických ateliéroch vo Švajčiarsku, Barcelone, Írsku a ČR. Mojim záujmom sú súčasné trendy v oblasti urbánnych otvorených priestranstiev. Venujem sa im aj publikačne. Mojím cieľom je inšpirovať sa svetom a priniesť inšpiráciu domov. Vytvárať miesta, ktoré chcú ľudia nielen navštíviť, ale ani z ktorých nebudú chcieť odísť. V súvislosti s tým sa venujem aj vedeckej činnosti v odbore Urbanizmu a územného plánovania na FA STU v Bratislave.
Ak sa najväčšou starosťou súčasných miest stali autá, možno na tom nie sme až tak zle napadlo mi. S problémami sa je ale treba vysporiadať. Prirodzenejšie je identifikovať problémy, ale ťažšie ich riešenia. Mesto bez áut je fikciou, riešením je ich prenajímanie (ako je tomu napríklad v Amsterdame), kompromisom upustenie od egocentrickej závislosti na vašom osobnom miláčikovi.
Predstavte si, že auto nevlastníte, ale kedykoľvek ho potrebujete je vám k dispozícii. Boli by ste ochotní podstúpiť takúto obetu v prospech enviromentu? Momentálne ,,prebývam’’ v Ljubljane a vziať si so sebou auto bolo automatickým rozhodnutím. Z hľadiska každodenného života v meste to však nie je najvhodnejšie riešenie.
Zadarmo zaparkovať v centre ale i na periférii je takmer nemožné. Preto zvažujem používanie bicyklov, ktoré si tu môžete jednoducho požičiať. Funguje to takto. V meste je niekoľko stanovíšť, kde si môžete bicykel vyzdvihnúť. Za poplatok 3 eurá na rok, alebo 1 euro na týždeň je váš na maximálne 24 hodín s tým že prvá hodina je zadarmo a ostatné sú spoplatnené. Takže ak ho do hodiny vrátim a požičiam si iný na inom stanovisku jazdím ,,zadara’’.
Podobne je to s prenajímaním áut v na západe Európy. GWL terrain je jedným z ôsmich eko distriktov v rámci Európy, ktorý disponuje nižšími sadzbami čo sa týka áut v osobnom vlastníctve v porovnaní s ostatnými oblasťami v rámci mesta, uprednostňuje mód ich zdieľania. To tiež znamená nižšiu uhlíkovú (ekologickú) stopu z dopravy. A takmer všetci (sú aj takí, ktorí neveria v existenciu uhlíkovej stopy) sa isto zhodneme na tom, že nie je možné, aby naďalej rástli globálne emisie skleníkových plynov, najmä CO2.
V jednom z článkov som sa dočítala, že riešením v našich podmienkach môže byť ,, výstavba diaľničných obchvatov, ako spôsob znižovania emisií z dopravy. Pretože autá jazdia po diaľnici účinnejšie ako po meste. To je nepochybne pravda.’’ Čiže opäť na to, aby sme niečo znížili, potrebujeme najprv navýšiť poriadnu kopu peňazí.
Vráťme sa však k Holanďanom a k ich prípadovej štúdii. Tu sú fakty. K dispozícii je 190 áut na 1000 rezidentov. Viac ako polovica rodinných výletov do okolia je uskutočnená na bicykloch. Impulz v podobe idealistického experimenu na takýto typ bývania ,,bez áut’‘ vzišiel práve od obyvateľov, ktorí sa na plánovaní projektu podieľali od začiatku. Čiže svoje tu zohrala aj súdržnosť komunity. Spokojnosť obyvateľov potvrdzuje aj skutočnosť, že 62% obyvateľov tu žije viac ako 8 rokov. Vyzerá to tak, že akonáhle sa sem obyvateľ prisťahuje, už nechce odísť. Požičiavanie vozidiel je veľmi populárne medzi susedmi.
