Nedávno som kupoval auto. Tí, ktorí ma poznajú, sa spýtajú, zase? Ale to v tejto chvíli nie je dôležité. Tentoraz nešlo o nové, ale pár ročné, pretože mi vôňa úplnej novinky nestála za o toľko vyššiu cenu a následný brutálny prepad hodnoty. Navyše viem, že to nebude na celý život.
Predajcovia boli opäť pol na pol. Jedna polovica bez problému odrela dverami obzeraného auta susedné. Presne z tejto polovice pochádza aj neochota rozprávať o technickom stave, či absolútna zbytočnosť čakať na telefonát od predajcu, u ktorého som si objednal testovaciu jazdu. No aj tí najhorší mi venovali polhodinku až hodinku a snažili sa odpovedať na nemožné otázky.
Stretol som však aj druhú polovicu, či už z radov súkromných predajcov, autobazárov, prípadne dovozcov menších počtov áut zvonku. Do telefónu sa usmejú a ochotne odpovedia na všetky otázky. Navyše na ne poznajú odpoveď. Nezabudnú pridať formulku o tom, že ma radi uvidia na testovacej jazde a nech nezabudnem aj vlastného automechanika.
Na obhliadke sa predajcovia netvária, že by im to bolo nepríjemné. Aj tí najneochotnejší obetujú polhodinu času, ktorú vedia, že nemusia dostať zaplatenú, ak nekúpim. Auto sú ochotní rezervovať, skontrolovať jeho minulosť, rozprávať sa o cene a donekonečna rozoberať výbavu, pokiaľ ide o nové. Napriek náročným požiadavkám sa predajca občas ešte usmeje.
Kupoval a hľadal som aj byt. Takmer všetci (9/10) realitní makléri a majitelia boli neochotní a premúdrelí. Nevedeli odpovedať na základné otázky, zavádzali o okolitej výstavbe, susedoch, poplatkoch, parkovaní. O spätnom telefonáte nečítali ani v manažérskych knižkách. Na obhliadke sme občas bývali niekoľkí a po štvrťhodinke už nás vyháňali na ulicu, veď ONI nemajú čas pracovať. A otázka na zľavu? „Radšej to budem mať prázdne!“
Teraz pre jednoduchosť povedzme, že auto stojí 10-tisíc eur, byt 100-tisíc.
Prečo za desaťnásobok sumy dostávam desaťnásobne horší servis?
