Rád chodím do Londýna. Vždy ma tam ovanie duch úžasnej demokracie, slobody, bezpečnosti a priateľstva. Prejavuje sa doslova na každom rohu. Stavebníctvo a architektúru nevynímajúc. Vidieť všetky tie úžasné stavby a ich interakcie je vždy inšpiráciou na dlhé týždne.

Keď si potom spomeniem na naše pomery, kde už roky štát nedokáže zebezpečiť dostatok verejnej zákazky (napriek tomu, že predal takmer všetky zobchodovateľné aktíva). Developer je považovaný za takmer triedneho nepriateľa. Kde ho obmedzujú naše prežité a zlé pravidlá. Kde po ňom pasú politici (tí veľkí aj tí malí, komunálni), keď ,okrem iného, dnes v umelo vytváranej vlne verejnej mienky hľadajú nepriateľa, a aby prejavili akciu prijímajú účelovú novelu zlého stavebného zákona, len preto, aby ukázali ľudu, že sa bude trestať (a korumpovať) namiesto komplexnej rekonštrukcie starého zákona. Tá by napríklad zjednostupnila nekonečne náročné administratívne stavebné konanie.

Keď si spomeniem na jednostranne orientovaných enviromentalistov a ich bratrancov z početných Krajských pamiatkových úradov, ktorí dokážu meditovať nad architektúrou (o ktorej mimochodom vedia tak málo) a vytvárať pre architekta a investora zbytočné stresy a niekedy doslova peklo na zemi, alebo na drahé byty , ktoré si mladí ľudia nedokážu kúpiť vďaka nekresťansky vysokej DPH, musím si doslova hryznúť do jazyka. Zároveň chcem odprosiť Najvyššiu Prozreteľnosť za ďalší hriech, ktorý by som spáchal minimálne v mysli, ak by som nebol od prírody pripravený znášať tieto rozdiely s pokojom Angličana.

Bože, kedy to u nás bude tak, ako v tom Londýne ? A vôbec, môže to tak byť? Dokážeme aj my nebyť niekedy tak vidiecky priemerní?

Len toť nedávno, v utorok 31.5. 11 sa uskutočnila v Bratislave konferencia na ktorej sa stretla nebývalo viac ako stovka lídrov popredných stavebných a investičných spoločností Slovenska s ministrom Fígelom a prezidentom Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska pánom Lukáčom v hoteli Kempinski.

Čo bolo na tejto konferencii zaujímavé a nové? Predovšetkým nebývalá potreba konečne objaviť platformu na ktorej by stavbárska obec a predstavitelia vlády dokázali pomenovať problémy a hľadať riešenia. Čo bolo staré? Chuť stavbárskych lídrov  vyžalovať sa  na jednej strane a neschopnosť reprezentantov štátu počúvať a reagovať na strane druhej. A bodka.

A „Nihil novis sub sone“

Je evidentné, že slovenská stavbárska obec nemá platformu na ktorej by realizovala svoje vízie a nemá protistranu, ktorej by posúvala svoje závery a doporučenia. Zväz stavebných podnikateľov takouto inštitúciou nie je! Bohužiaľ! Stavebníctvo na Slovensku, ak opomeniem súkromných investorov a ich konjukturálne projekty za posledných dvadsať rokov boli vždy len o jednej štátnej zákazke okolo ktorej sa točia všetky doterajšie vládne garnitúry a o zopár veľkých firmách, ktorých cieľom bola a je táto štátna zákazka a o kontaktoch ich lídrov s politickou mocou. Toto bolo. Súčasná vládna moc tomuto zdá sa spravila dá (aspoň doposiaľ) stop. Bezradnosť lídrov veľkých firiem, interpretovaná aj na konferencii, ktorým štát odoprel (podľa všetkého oprávnene) poslušnosť bola takmer komická.

To jediné bolo na konferencii pozitívne. Štát konečne nejako intuitívne vycítil, že treba čosi zmeniť. Otázkou je, čo z tohto kvasu vznikne? Osobne ministrovi neupieram snahu veci meniť. (Jeho problém je skôr v prekvapivej neznalosti problematiky, ktorú by mal riešiť).

A tak otázka zmeny legislatívy pri povoľovaní a kolaudovaní stavieb, zmeny stavu v oblasti podpory bývania najmä mladých ľudí, vymáhateľnosti práva, zmluvných vzťahov v dodávateľskom reťazci sa stáva niečím, čo je síce pálčivé, čo možno konečne dokážeme pomenovať. Mám ale obavu, že bez platformy v ktorej by významnú rolu hrali početní zástupcovia z praxe, skončí v rukách štátnych úradníkov a lobistov, tak ako neraz. To nie je dobrý výhľad pre početnú stavbársku obec a jej košatý strom bolestí.

Tragédiou je, že za posledných dvadsať rokov sa problematikou stavebníctva zodpovedne nezaoberal žiaden minister stavebníctva. A možno aj to, že žiaden minister tohto rezortu nebol brandžovým odborníkom. Ak dnes máme nedokonalé plánovacie mechanizmy, prebujnenú a neefektívnu administratívu, ktorá je viac prekážkou ako pomocou investičnému procesu.

A to ešte nechcem hovoriť o jej korupčných chúťkach. K tomu sa pridružila takmer nulová vymáhateľnosť práva, katastrofálne zmluvné vzťahy v sektore, kde vládne nedostatok zdrojov a ešte väčší nedostatok dôvery. Je to naozaj dôvod zamyslieť sa nad tým, ako veci napraviť a priniesť do rezortu viac odbornosti, vizionárstva, ale predovšetkým pevné a akceptovateľné pravidlá.

To nie je len o novom stavebnom zákone. Je to predovšetkým o celej rade pravidiel a noriem, ktorých význam je vskutku národohospodársky, o mohutnejšej štátnej objednávke (možno podporenej aj znížením dane z nových bytov – čo by iste pomohlo najmä mladým rodinám a tak by to mohla byť agenda predovšetkým KDH). Je to tiež o pravidlách súvisiacich s rezortom, akými sú vymáhateľnosť práva a eliminácia korupčného prostredia. Bez vyriešenia týchto rébusov budeme v rezorte stavebníctva buď nenapredovať, alebo napredovať naozaj len veľmi pomaly.

Je tu opäť raz čas veci meniť. Potvrdila to aj konferencia. To sa snaží prezentovať aj súčasná vláda,  to som si uvedomujem vždy, keď sa vrátim z Londýna. Ako docieliť aby zmeny prišla včas a boli naozaj prospešné, je pre mňa záhadou. Iste by pomohla reprezentačná platforma osobností zo stavebného biznisu na ministerstve dopravy a ochota ministerstva počúvať a uvážene vyhodnocovať to čo prax pochopila už dávno.