Sochy ustupujú developerom a provinčnosti

Slovenské sídliská skrývajú betónové sochy, bronzových štúrovcov, vzorových sovietskych hrdinov, či amorfné stvárnenia hodnôt konvenujúcich danému politickému režimu. Dnes k nim pribúdajú ďalší hrdinovia. Na hrade starí Slováci alebo motív Rakúsko-Uhorsko, ktorým sa spoločnosť robí historicky krajšou a slušnejšou.

Minulý režim sa k sochám vo verejnom priestore staval veľkoryso. Vznikli diela každého kvalitatívneho vyhotovenia: priemerné, zbytočné, ale aj také, ktoré sa vedia nadpriemernou estetickou hodnotou vyrovnať aj s dnešnými nárokmi. Odborníci sa zhodujú na kvalite sôch, ktoré tvoril napríklad Vladimír Havrilla, alebo Jozef Jankovič. Ani doba, v ktorej tvorili, im nebola na obtiaž.

Sídliskové sochy považujú mnohí za betónové ohavy, pritom práve betón bol vo svojej dobe progresívny materiál. Robotnícke sochy majú naddimenzované končatiny, no anatomická nekorektnosť určite nie je len výsadou minulosti. Práve naopak, Svätoplukov na hrade je čerstvým príkladom.

okolie hradu

Búrať?

Socialistická socha je právoplatným dedičstvom, s ktorým je potrebné vyrovnať sa. Monumentálnosť socializmu treba tiež chápať v jeho súvislostiach. Na inscenovanosti, s akou minulý režim inštaloval sochy, možno pochopiť podivnosť doby.

Teoretička umenia, Bohunka Koklesová, upozorňuje na politickú paušalizáciu umelcov. Stáva sa, že dielo umelca presiahne jeho politické stanoviská a životné postoje. Problém nastáva, keď je umelcovo účinkovanie nielen politicky, ale aj umelecky sporné a ak sa práve takýmto výtvarníkom vytvára veľký priestor. Príkladom je komunistický sochár Ján Kulich, autor Svätopluka.

Sochy pritom možno zbúrať. V roku 1990 do vzduchu letela socha Gottwalda na dnešnom Námestí Slobody. Železobetónová socha sa nezniesla s nastupujúcou demokraciou a politickým tlakom na jej odstránenie. Vtedy šlo o politickú objednávku. Dnes sa začína objavovať nový motív – sochy zavadzajú developerom, ako to bolo v prípade sochy Jozefa Jankoviča. Zlikvidovali ju aktivity reťazca Lidl. Developer dielo zbúral bez vedomia autora vďaka diere v zákone.

Ľudovít Štúr, Dúbravka

Teoretička umenia však hovorí: „Neničiť, nebúrať, nechcieť nasilu pretvárať minulosť“. Budapešť sa dokázala s mementom minulosti vysporiadať ešte inak – v meste vyrástol Memento Park. Viac než štyridsať politických sôch v parku plnom Lenina, Marxa, Kuna, Dimitrova a politických hrdinov svojej doby. Memento Park je kompromis medzi ponechaním politicky nevhodných sôch očiam verejnosti a ich zničením.

Sochy dnes

Teoretičke umenia, Petre Hanákovej, prekáža anachronizmus, s akým sa k sochám dodnes pristupuje. V šesťdesiatych rokoch rástli monumenty matiek s deťmi zdobené folkloristickými motívmi. V zahraničí pritom už niekoľko rokov kraľoval pop-art. Dnes v Bratislave rastú historizujúce jazdecké sochy, zatiaľ čo v pražskom paláci Lucerna stojí plastika z roku 1999, kde svätý Václav sedí na svojom mŕtvom, dole hlavou visiacom koni.

Tri dievčatá, Dúbravka

Dávnu minulosť spoločnosť prikrášľuje a nevenuje sa aktuálnym témam dneška alebo budúcnosti. Mária Terézia verzus Štúrovci nie sú témy, ktoré by nás dnes podľa P. Hanákovej mali zaujímať, a hlavne by rozpory okolo týchto sôch nemali urážať. Rakúsko-uhorská panovníčka zašlú slávu Prešporku neprinavráti. Navyše, jazdecké sochy vo svete vznikajú skôr s dávkou irónie. Na Slovensku ale dodnes staviame retro, dokonca nechcené retro. Chýba nám zmysel pre humor a sebareflexia, uvažujú teoretičky umenia.

Nadhľadu bol podľa nich schopný V. Havrilla. Napríklad v roku 1990 dokončil v Petržalke sochu Zenové dievča. Meditačný, zen-budhistický motív dievčaťa so svätožiarou. To celé v dobe historických zmien, kedy sa lámali režimy. Socha sa pre potreby politickej priechodnosti v dobe svojho vzniku volala Zamyslená.

Zenové dievča, Petržalka

Čo ďalej?

B. Koklesová vysvetľuje ako zmeniť sochársky marazmus: „Je jednoduché postaviť pamätník nežnej revolúcii. Tá je dnes historicky a politicky bezproblémová.“ Ťažšie by bolo venovať sa téme obetí komunistického režimu, vzhľadom k tomu, že ide o tému, ktorá je dodnes pre mnohých verejne aktívnych ľudí až nepríjemne citlivá.

Pomáha aj udržiavanie kontaktu s medzinárodnou umeleckou komunitou. Neobmedzovať sa len na slovenských umelcov, zákazky treba zadávať pre medzinárodné umelecké publikum. Otvorenosťou zahraničným umelcom sa môže spoločnosť zbaviť umeleckej provinčnosti. P. Hanáková takisto nerozumie potrebe riešiť dnes národnostnú tematiku z 19. storočia. Je treba hľadať nové témy, aktuálne pre dnešok. Socha nesmie slúžiť len ako vykonávateľ politickej objednávky, ale mala by sa k nej stavať kriticky, polemicky až sebaironicky.

Prečítajte si ďalšie diely seriálu Naše m(i)esto.