Škola - základ života?

Od volieb ešte neuplynulo ani tak veľa času a politický i bežný život sa po počiatočnom šoku postupne dostáva do svojich starých koľají. Za ten viac ako týždeň sme si mohli prečítať a vypočuť množstvo analýz. Takých, ktoré kĺzali iba po povrchu problému a zaoberali sa skôr následkami – kto s kým bude môcť, či chcieť zostaviť vládu, či nám hrozia nové voľby, alebo ako nás vníma Európa. Ale i takých, ktoré sa pokúšali zaoberať príčinami a zistiť, kde sme spravili chybu – od zanedbania problémov bežného občana cez podcenenie lokálneho extrémizmu zo strany politických elít, až po nebezpečnú manipuláciu sa strachom a hnevom ako predvolebným nástrojom.

Vo svetle volebných výsledkov sa však zdá, že jednu z tých najfatálnejších chýb, ktorú sme ako spoločnosť spravili, nám ukázali nedávne protesty učiteľov i výsledky paralelných študentských volieb tesne pred tými parlamentnými. Zastaraný, podvyživený vzdelávací systém, v ktorom už iba 10% učiteľov (ale vďaka aj za to!) nájde odvahu a silu chcieť niečo zmeniť.

Vnútorný a obsahový stav školstva pripomína stav drvivej väčšiny školských budov: aj tie najnovšie už majú aspoň 30 rokov, občas v nich prebehne nejaká menšia rekonštrukcia, výmena okien či záchodov, ale inak školstvo funguje v tom a z toho, čo vytvoril ešte predchádzajúci (politický) systém. V takomto stave je takmer nemožné vychovávať a vzdelávať občanov (a voličov) pre 21.storočie. Vychovávať a vzdelávať ich tak, aby boli schopní zodpovedne čeliť novým výzvam a problémom, s ktorými sme konfrontovaní ako jednotlivci i ako spoločnosť. Inak povedané, dnes v postojoch prvovoličov žneme to, čo sme si za posledné desaťročia v našom vzdelávacom systéme zasiali. Použijúc slová Abrahama Lincolna, „filozofia školskej triedy jednej generácie je filozofiou vlády tej nasledujúcej.“

Rovnako veľký problém ako samotný stav školstva je ale naša ľahostajnosť k tomuto stavu. Hlavne na úrovni, ktorej sa, podľa mňa, týka najviac – komunálnej. Počas trvania učiteľských (čiastočne aj rodičovských) protestov som v médiách nezachytil žiadne relevantné vyjadrenie či zapojenie sa miestnej samosprávy do diskusie o zviditeľnených problémoch.

Pritom zriaďovateľmi prevažnej väčšiny základných škôl sú obce a mestá, zriaďovateľmi väčšiny stredných škôl sú kraje. Ak odhliadneme od sporadickej a viacmenej formálnej podpory (akou je napr. jednovetové uznesenie č. 383 bratislavského mestského zastupiteľstva zo 4. februára), dal by sa nadobudnúť dojem, že téma školstva a vzdelávania sa miestnej a regionálnej samosprávy vôbec netýka. A už vôbec ju nevnímame ako niečo, čo spoluvytvára a formuje každú jednu komunitu. A teda niečo, čo sa týka každého z nás.

Kvalita a úroveň školstva je jedným zo základných parametrov pri posudzovaní kvality života v konkrétnom meste, alebo obci. Dávame našim nezáujmom oň najavo, že nám na tejto stránke našich životov, i životov našich detí, v podstate nezáleží?