Obrovská miestnosť zvnútra takmer vôbec nepripomína nefunkčnú fabriku z minulého storočia. Ricardo Bofill zo starej cementárne na predmestí Barcelony vytvoril oázu kreativity a originálnosti, ktorá je i jeho domovom. Štyridsaťročné skúsenosti dokumentuje aj množstvom makiet realizovaných projektov, ktoré sú porozkladané po rozľahlom ateliéri. Jeho záber siaha od administratívnych objektov v Chicagu až po sociálne byty v Kolumbii. Svoje stopy zanechá svetoznámy Španiel aj na Slovensku.
Meno Ricardo Bofill môžeme nájsť v encyklopédiách v súvislosti s postmodernizmom, ktorého ste zakladateľom. Vy však nie celkom súhlasíte s takýmto škatuľkovaním.
To je pravda. Toto postmodernistické hnutie sme vytvorili v roku 1974 a prvým dielom bol kostol v Andorre, ktorému sme vštepili historickú podobu miesta. O tri roky neskôr architekti v Benátkach vytvorili takzvanú Novú ulicu. A potom sme povedali, že postmodernizmus sa skončil, pretože sa stal ľahkou architektúrou a najmä v USA sa včlenil do oficiálneho architektonického smeru. A to sa nám nepáčilo. Podľa mňa bol postmodernizmus užitočný, pretože spojil históriu s novými myšlienkami. Ale nie je možné myšlienkový smer zvulgarizovať. Teraz nájdete mnoho postmodernistických stavieb po celom svete a sú veľmi zlé.
- Ricardo Bofill (67), rodený Barcelončan, vyštudoval vysokú školu architektúry v Ženeve. Svetovo uznávaný Katalánec označovaný za hlavného predstaviteľa postmodernistického prúdu v architektúre je známy svojou nepoddajnosťou pri jednaniach s klientmi i originálnym štýlom, ktorý je ľahostajný voči prevládajúcej móde doby. V roku 1963 sústredil okolo seba skupinu ľudí pozostávajúcu z architektov, inžinierov, sociológov a filozofov, čím položil základy medzinárodného Ateliéru architektúry (Taller de Arquitectura). V jeho zbierke viac ako tristo realizovaných projektov na celom svete sa nachádza napríklad olympijská dedina v Barcelone, kancelárske sídla spoločností AXA, Paribas, Christian Dior, J.P. Morgan, ale i stovky bytových domov, obchodné centrá, múzeá, divadlá či logistické centrá.
Architekti sú umelci, ktorí majú radi slobodu vyjadrovania. Je možné si ju zachovať v projektoch, kde ste limitovaný požiadavkami developera alebo obmedzeniami mesta?
Architektúra nie je v tomto zmysle slobodným umením. Je o kompromisoch. Pretože existujú ekonomické, realitné a ďalšie podmienky. My môžeme byť slobodní. Musíme sa snažiť o vyváženosť, aj ekonomickú, v projektoch a ostať nezávislí. Je veľmi dôležité si túto nezávislosť vybudovať a potom si vyberať projekty. Môžeme povedať „nie“ hoci aj vláde.
Odmietli ste už nejaký veľký projekt?
Poviem vám anekdotu, ktorá to dúfam dostatočne potvrdzuje. V roku 1982 sme zvíťazili v súťaži o stavbu najväčšej mešity na svete, ktorú chcel postaviť Saddám v Bagdade. Bol som v Iraku veľakrát, stretol som sa s ním a rozprávali sme sa o architektúre. Vysvetlil som mu, čo chcem robiť, a on predložil tento zámer vládnej rade. A vtedy som si po prvýkrát uvedomil, že Saddám je blázon. Poďakoval som, rozlúčil sa s ním a odporučil mu vybrať si iného architekta, pretože ja odchádzam. A takýchto príbehov vám môžem vyrozprávať viac.
Bytový dom Walden 7 zo strechy ateliéru.
Existuje nie veľa ľudí, ktorí dokážu oceniť dobrú architektúru budovy. Oveľa viac ľudí kritizuje autorov za ich výtvor. Nie je to niekedy nevďačná činnosť?
Každú architektúru, ktorá je svojou časťou symbolická, budú nejakí ľudia kritizovať. Ale krajiny sú rôzne. Niekde sa o ňu zaujíma viac ľudí vrátane normálnych – napríklad taxikárov. Barcelona sa vyznačuje mestskou buržoáznou atmosférou a architektúra je téma, na ktorú má každý názor. Dá sa vnímať ako záležitosť elity, ale súčasne je určená aj pre väčšinu spoločnosti. Presne ako v iných odvetviach umenia, napríklad v literatúre. Umberto Eco písal knihy, ktoré čítajú masy ľudí.
Španielsky urbanista Cerda chcel vytvoriť z Barcelony rovnostárske mesto. No to sa historicky vyvinulo na ekonomicky silnejšiu západnú a chudobnejšiu východnú časť. Nie je to dôkaz, že akokoľvek dôkladne naplánované myšlienky, projekty urbanistických plánovačov sú v skutočnosti nereálne?
Každá utópia je nerealizovateľná a jej výsledkom je obyčajne presný opak toho, čo bolo pôvodne zamýšľané. V roku 1948 to bol veľmi zaujímavý plán. Karteziánsky, racionálny, ale realitný a stavebný sektor ho premenil na niečo úplne iné. Vzniklo bohatšie centrum a ekonomicky slabšie okolie. No existujú snahy o vybalansovanie mesta a rozvinutie aj východnej časti, kde prebieha veľká transformácia. Jej súčasťou je otvorenie Barcelony k moru a vytvorenie sedemkilometrovej pláže. Vyrovnávanie sa jednoducho deje mimo Cerdovho plánu. Plán sa vývojom transformuje a po dvadsiatich, tridsiatich rokoch ho je možné prehodnotiť.
Myslíte, že je možné vytvoriť ideálne mesto?
Nie. Pokusy existovali v histórii už od čias arabských či rímskych miest. Vždy sa kreslili návrhy dokonale fungujúceho mesta, ale nikdy nebolo postavené, pretože by bolo zlým mestom. Ale je možné do urbanistických sídiel dostať kúsky ideálneho mesta. To sú napríklad renesančné mestá v Taliansku, kam architekti priniesli časti ideálnosti. To je to, čo po nich ostalo – námestia, ulice, maľby... Ale aj keď niekto chce navrhnúť najlepšie možné mesto, musí brať na vedomie, že sa zmení. Ľudia menia mesto. Dobrý príklad je letisko, ktoré trh časom začal meniť. Ak projektujeme a navrhujeme podobu nejakého letiska, niektoré veci by sa nemali zmeniť kvôli jeho funkcii. To je koncepčná myšlienka, ktorá ostáva. Veľa detailov však podlieha zmene. Len málo prípadov, napríklad múzeum, alebo jednotlivé domy ostávajú tie isté. Mesto má dostatok priestoru pre zmeny. Mení sa životný štýl, spoločnosť. Človek by sa mal pokúšať o architektúru, ktorá umožňuje zmeny.
Raz ste povedali, že architektúrou ste sa začali zaoberať, pretože ste chceli zmeniť okolité prostredie v Barcelone. Podarilo sa vám to? Je možné zmeniť mestskú architektúru v priebehu pár dekád?
V 1951 sa odohrala jedna z prvých demonštrácii proti vtedajšiemu vládcovi krajiny Francovi. Bola to moja prvá účasť v politickej záležitosti. Mesto vyzeralo fádne, nevýrazne. Ja som mu chcel pomôcť ku zmene.
Barcelonský futbalový štadión Nou Camp sa pripravuje na rekonštrukciu. Súťaž vyhral váš anglický kolega Norman Foster. Neľutujete to ako rodený Barcelončan a človek stojaci za mnohými budovami v meste?
Bol som pozvaný do súťaže mestskou radnicou, no nechcel som sa na nej zúčastniť. Vítam nápad vybrať zahraničného architekta pre tento projekt. Je tu veľa medzinárodných ateliérov, ktoré majú za sebou mnoho projektov. Mám rád Barcelonu, pretože je to otvorené, kozmopolitné mesto a sú tu ľudia z rôznych kútov sveta a takisto architekti.
Sídlo banky JP Morgan v Chicagu.
Vnímate nejaký rozdiel medzi západoeurópskymi developermi a ich konkurenciou na Východe?
Nechcem robiť medzi nimi rozdiely. Nestotožňujem sa s delením na Východ a Západ. Existujú určité historické okolnosti, ktoré ovplyvnili východnú Európu, ale európska kultúra tu funguje v rovnakom zmysle. Nemám rád tvrdenie, že Bratislava alebo hocijaké mesto východnej Európy je ako západoeurópske spred 30 rokov. Je to hegemonistická vízia. Podobne ako Američania hovoria, že všetko bude ako u nich. Bratislava je skvelé miesto, ktoré prešlo obdobím slabšej výstavby. Kedysi tam architekti nemali čo robiť, ale teraz je tam veľa práce. Ak môžem niečo povedať o Východe, v súčasnosti je v týchto krajinách viac energie a dynamiky ako na Západe. Existuje tu väčšia vôľa po nových projektoch a aj po západoeurópskej kvalite.
Takže projekty realizované v rôznych častiach Európy sa už príliš neodlišujú.
Človek sa musí zamerať na mesto. Či je to Bratislava, Praha, Budapešť, Madrid. Nemáme osobitnú architektúru pre Východ a inú zasa pre Západ. V tomto sú všetky rovnaké.
Môžete porovnať úroveň spolupráce s miestnymi úradmi?
V prípade Bratislavy máme veľa kontaktov, povolenia napredujú, takže tu nemáme žiadne problémy.
Aké sú vaše dojmy z Bratislavy?
Veľmi sa mi páči celková poloha Bratislavy, staré centrum mesta je veľmi dobre upravené. Treba uvažovať o budúcnosti a rozvoji nábrežnej časti, ktorá by sa mala stať základnou osou mesta. Ďalej je potrebné sústrediť sa na predmestské časti a integrovať ich do mestského života.
Administratívna budova Corso Karlín v Prahe.
Myslíte, že Bratislava je pripravená na originálne a jedinečné budovy?
Bratislava bola dlhý čas akoby zaspatá a teraz prechádza prvou fázou prebúdzania. Vznikajú tu zaujímavé medzinárodné projekty. Je to malé mesto a treba uvažovať, ako ho zapojiť do širšieho urbanistického priestoru.
Existuje tu značné dedičstvo komunizmu – panelové sídliská, úzke cesty so stúpajúcou intenzitou dopravy...
To existuje vo viacerých krajinách a mestách, nielen v Bratislave. Či je to Barcelona, Rím alebo Paríž. Nemyslím, že predstavujú nejakú komplikáciu. Rozvoj Barcelony je v súčasnosti orientovaný na predmestia. Predlžuje sa metro, pripravujú sa nové ulice...
Pri každom projekte zvažujete možné formy, tvary, využitie. Neostávajú však tieto zámery často len na papieri a to čo rozhoduje je minimalizácia nákladov developera?
V architektúre nie je možné uvažovať len v abstraktnej rovine, pretože vždy tu budú existovať nejaké obmedzenia. V Chicagu, Tokiu, či niekde inde. Vždy tu bude medzera medzi predstavami a tým, čo môže človek skutočne dosiahnuť. Na jednej strane staviame drahú kancelársku budovu v New Yorku, na druhej strane sociálne byty v Senegale.
Developeri sú pre architektov „nutní“ partneri. Ako ich vy vidíte?
V realitnom biznise existujú dve skupiny ľudí. Jednu tvoria tí, čo stále len špekulujú. Napríklad len skupujú pozemky, zmenia ich na iné využitie a následne rýchlo predajú. Toto spravia niekoľkokrát, privedú firmu na akciový trh, čím sa stane desaťkrát bohatšia. Potom ju predajú za niekoľkonásobok pôvodnej trhovej hodnoty. Existuje tu veľké kapitálové riziko pre spoločnosti, ktoré to takto robia. Do druhej skupiny patria ľudia, ktorí zarábajú peniaze, pretože ich to baví. Dlhodobo ich zaujíma ekonomika projektu a produkt, ktorý ponúkajú. A, samozrejme, chcú ho predať najlepšie, ako sa len dá.
Stojíte za mnohými významnými projektmi po celom svete. Existuje niečo, čo ste ešte neabsolvovali a chceli by ste v živote zrealizovať?
Chcel by som pripravovať plán dunajského nábrežia v Bratislave.
Foto - Vlado Benko, Martin Rojko, Taller de Arquitectura
