Neplatiči pod ochranou štátu

Na Slovensku sa kultúra podnikania v stavebníctve / ale asi nie len v stavebníctve / úplne zvrhla .

Popri zúfalých praktikách používaných v tendroch, vzájomnom dobiehaní sa pri zmluvách, je najväčším problémom slovenského podnikania platobná nedisciplína a beztrestnosť tých, čo neplatia. Neplatenie dosiahlo rozmerov, aké si nepamätám. Najhoršie na celej situácii je fakt, že neplatenie už len málokto považuje za niečo výnimočné. Tých, čo neplatia a povýšili to na pracovnú metódu netlačí svedomie, ale ani zákony a orgány činné v trestnom konaní. Od nich sa to učia postupne všetci.

Nie je ničím ojedinelým, ak sú na podozrivých adresách a na osoby bezdomovcov napísané stovky firiem. Naši zákonodarcovia a politické "manažmenty" naprieč politickým spektrom to už viac ako dvadsať rokov asi považujú za normálne, a celý problém ignorujú. Vymýšľajú síce rôzne "zlepšováky", / namiesto toho , aby jednoducho odkopírovali to, čo platí v susednej západnej krajine Rakúsko / ale v zásade absolútne nedostatočne a doteraz iba tak, aby to neublížilo zlodejom . A tak sa na Slovensku oficiálne kradne ďalej a stále viac.

Za najúžasnejší "zlepšovák" v danej oblasti za posledné obdobie považujem zákon o reštrukturalizácii. Neviem, čo malo byť cieľom tohto zákona, ale celkom dobre vidím a na nešťastie aj cítim, čo sa z neho v praxi vykľulo. Ak pôvodne zamýšľal zákonodarca ochrániť väčšie spoločnosti a ich zamestnancov pred krachom, dnes tento zákon využívajú aj stredné a malé firmy a ich majitelia v tom vidia nie len ochranu svojho majetku, ale aj ľahký spôsob ako sa oficiálne obohatiť na úkor obchodných partnerov. Zákon tak, ako ho vnímam v praxi, je v samotnej podstate zákonom o štátom požehnanom kradnutí. Zákon je zlý, pretože kriví podnikateľské prostredie, bráni jeho čisteniu, podporuje lumpov a v žiadnom prípade neudržuje a ani nevytvára nové zamestnanecké miesta. Taká reštrukturalizácia je úžasná vec pre každého majiteľa, ktorý ešte nejaké aktíva vo firme eviduje, a o ktoré by ako nezodpovedný majiteľ mohol v konkurze prísť.

Vyhlásenie reštrukturalizácie, pri ktorej veritelia dostanú napríklad 15 % z pôvodných pohľadávok a "nehodnému" majiteľovi zostane jeho podnik, je pre trh zničujúce, pretože trh sa nečistí od babrákov, ale naopak, na trhu naďalej ostávajú choré entity, ktoré v absolútnej väčšine budú naďalej tunelovať tých schopnejších a vysávať z ekonomiky zdroje, ktoré použijú v zásade tak, ako sú zvyknutí - neefektívne. Každej reštrukturalizácii predchádza čistenie aktív, uprednostňovanie veriteľov, používajú sa rôzne triky. Ako vrchol absurdity vyznieva ustanovenie zákona, podľa ktorého ten, kto nestihne prihlásiť svoje pohľadávky do termínu vyjde na prázdno.

Aj preto upadajúce firmy fingujú oznamy svojim veriteľom v knihe pošty. Reálne však žiadne upovedomenie nikam neodosielajú. Normálny podnikateľ sa musí pýtať, či to tu niekto v oblasti legislatívy naschvál nesabotuje, či nerobí všetko pre to, aby to tu nešlo. Ako môžu seriózni zamestnávatelia platiť dane a zamestnávať, keď štát necháva lumpov a zlodejov beztrestne kradnúť? Zákon využívajú aj takí špekulanti, ktorí s reštrukturalizáciou počítajú už pri založení firmy, alebo v reštrukturalizácii vidia skvelý spôsob obohatenia sa.

Keď je už evidentné, že sa firma potápa, snažia sa ešte nabrať záväzky, ktoré z časti "stopia" a až potom vyhlásia reštrukturalizáciu. Ak by hrozilo, že by sa to nemuselo podariť v mieste ich pôsobiska, pred tým ešte zmenia sídlo spoločnosti do okresu, kde sídli tandem advokát - súd, ktorí garantujú hladký priebeh takejto akcie. Známe sú neuveriteľné prípady, keď fyzická osoba previedla akože časť svojho podnikania na rovnako znejúcu eseročku a tú potom dajú právnici pána podnikateľa do reštrukturalizácie, / myslím na známeho predajcu nábytku a bytových doplnkov / alebo keď bezvýznamná firma / s významným pozadím/ v reštrukturalizácii iba krátko po tom, ako okradla desiatky veriteľov o desiatky miliónov EUR dostane štátnu zákazku v hodnote viac ako 100 miliónov EUR.

Platí pravidlo , že v danom priestore je v danom sektore možné efektívne zamestnať len istú množinu pracovníkov a tá je okrem iného regulovaná aj konkurzmi a úpadkami firiem, ktorých manažmenty nekonali rozumne. A vôbec, prečo je treba nechať skrachovaný podnik nehodnému majiteľovi, keď je šanca , že by ho v konkurze mohol kúpiť schopný konkurent a ďalej riadiť aj rozvíjať? Celkom hypoteticky je napríklad možné neustále dampovať ceny s cieľom získať trhový podiel a neskôr svoju situáciu riešiť reštrukturalizáciou.

To sa dnes v stavebníctve na Slovensku deje. Reštrukturalizácia totiž nie je v konečnom dôsledku nič iné, ako dramatické zníženie nákladov na úkor veriteľov a na nevôľu konkurencie, ktorých nízke náklady konkurenta v reštrukturalizácii tlačia do červených čísel. Reťazová reakcia neplatenia dnes hrozí nekontrolovateľnou explóziou a tým aj úplným znefunkčnením malej a strednej ekonomiky. Enormne narástla v posledných šiestich mesiacoch. Je to jeden z dôvodov prečo sa remeselníci uchyľujú k šedej ekonomike , kde neexistujú faktúry, kde platby prebiehajú bez DPH z ruky do ruky.

Spoločnosti, hlavne tie, ktoré sa zaoberajú predajom stavebného materiálu sa s prípadmi neplatenia stretajú každodenne. Neplatí štát, neplatia obce, neplatia podnikateľské subjekty a neplatia ani zákony, pretože orgány činné v trestnom konaní odmietajú medzi podnikateľmi riešiť trestné činy ako je sprenevera, uprednostňovanie veriteľa či podvod, a odkazujú podnikateľov na obchodné spory, akoby podvod , sprenevera či uprednostňovanie veriteľa bola obchodná sporová agenda a nie agenda trestná.

Zhrnuté a podčiarknuté: Dovolím si tvrdiť, že nie nedostatok práce , ale práve nedostatok ochrany pred zlodejmi a špekulantmi je najväčším bremenom podnikania v stavebníctve, alebo ak chcete podnikania na Slovensku vo všeobecnosti.

Kultúra či nekultúra v stavebníctve má na Slovensku ale aj iné podoby. Existujú u nás firmy, ktorých reprezentanti sa hrdia ojedinelými vlastnosťami. Schopnosťami napísať počiatočné písmeno firmy / napríklad "Z" , alebo "E"/ do akéhosi zoznamu , ktorý je bližšie nešpecifikovaný a o ktorom nikto nevie kde je , ale ktorý je výnimočný tým, že zápis do neho znamená, že daná firma verejnú zákazku v budúcnosti vyhrá. Tieto spoločnosti si na reálny výkon stavebnej produkcie zvyknú objednať iné menšie firmy, ktoré dotlačia do neuveriteľne nízkych cien, ktoré im nakoniec aj tak v mnohých prípadoch nezaplatia buď vôbec, alebo ich dotlačia podpísať dodatok na základe, ktorého veľká firma zaplatí tej malej len zlomok pôvodne dohodnutej ceny.

Fínt, ako to dosiahnuť, je neúrekom. Používajú sa penalizačné faktúry, ktorým je možné čeliť súdnou cestou len teoreticky, komplikované zmluvy a vykonštruované zmluvné pokuty, ale aj vysoké zádržné , či iné "finesy". Malé firmy po takýchto odtučňovacích kúrach nakoniec nezaplatia dodávateľom stavebného materiálu a na úteku pred veriteľmi "predajú" svoju firmu bielemu koňovi, osobu ktorú, si na to vybrali špecializované firmy a ktorá je spravidla bezdomovec, nesvojprávna osoba, alebo ktokoľvek, kto je ochotný za malú odmenu "podpísať papiere". Nový vlastník podpíše, že prevzal účtovníctvo, ktoré sa tým pádom stratí a neraz podpíše pôvodnému majiteľovi aj plnú moc, pomocou ktorej ešte "bývalý" vlastník ďalej "čistí" majetkové aktíva svojej "bývalej" firmy.

Ako vidno z vyššie uvedeného jeden problém vyvoláva druhý a tak sa problémy reťazia, nabaľujú a znemožňujú napredovanie. Bohužiaľ žiadne riešenie v tomto nepriniesla ani posledná novela obchodného zákonníka zakomponovaná v zmene zákona o DPH. Džungľa , ktorá dnes na Slovensku v biznise panuje má za následok, že sme hlavne v rezorte stavebníctva prestali uvažovať v kategórii rozvoj firmy, či nebodaj vytvárania nových zamestnaneckých miest. Všetko na čo sa dnes v stavebníctve sústreďujeme, je zúfalá snaha o udržanie sa. Väčšina malých a stredných firiem nechce rásť a zamestnávať. Uspokojujú sa s príležitostným prísunom práce, na ktorú si najmú živnostníkov.

Je to prirodzená reakcia na prostredie. Zamestnávať, udržať relatívne stabilnú zákazkovú náplň a pritom zažívať takmer denne šokujúce správy o tom, ktorý z dlžníkov firmu buď prepísal, alebo dal do reštrukturalizácie, už nie je ani na silné nervy. Toto šialenstvo sa dá prežiť iba, ak sa obrníte alternatívnym pohľadom na život. Pravda toto je pre rast ekonomiky "prd" platné. Stavebníctvo zamestnáva viac pracovníkov, a tým aj má na hospodárstvo štátu oveľa väčší vplyv ako je jeho podiel na hrubom domácom produkte.

Reči o multiplikačnom efekte stavebníctva sú otrepané a nepomáhajú obhajovať význam tohto sektora. Rozdrobené hlasy volajúce po náprave hlavne v oblasti ochrany vlastníckych práv ostávajú politikmi už desaťročia nevypočuté. Slovenský hospodársky model zameraný na prenájom priestoru a lacnej pracovnej sily, sa vyčerpáva. Štát, ktorý kryje 76 % verejných investícií zo zdrojov EÚ je podľa mňa štát, ktorý stratil schopnosť modulovať vlastnú predstavu o rozvoji. Chudobný občan nedokáže poskytnúť ekonomike dostatok zdrojov na naštartovanie vnútornej spotreby. Podľa umiestnenia majetkových pomerov občanov Európy je občan Slovenska na poslednom mieste. Podľa výšky priemernej mesačnej odmeny, či podľa stavu súdnictva a vymožiteľnosti práva sme na tom rovnako . Poslední v elitnom klube. Toto sú alarmujúce a samozrejme aj zahanbujúce výsledky 20-ročnej histórie nášho štátu.

Politici asi tušia, že by mali hľadať nové riešenia. Zdá sa, že sa aj čosi začalo hýbať, avšak široko ďaleko nevidím nikoho, kto by chcel dostatočne pritvrdiť muziku a zjednať nápravu najmä v oblasti, ktorá patrí k pilieru každej demokracie – ochrane vlastníctva. Obávam sa, že tak, ako doteraz ostaneme len pri nedostatočných a polovičných riešeniach, ktorých výsledkom bude, že aj naďalej budeme v elitnom klube v rozhodujúcich hodnoteniach na poslednom mieste. Jednoducho, že naše podnikateľské prostredie ako priestor , kde vznikajú zdroje pre obživu celého národa ostane aj naďalej nechránené, prospechárske, zahltené zbytočnými predpismi a neodôvodnene zdierané vysokými daňami. Pri tejto príležitosti si dovolím odcitovať významného amerického ekonóma Carla Schramma: "pokiaľ majú Spojené štáty prežiť a udržať si postavenie vedúcej ekonomiky sveta , musíme sa na podnikanie dívať ako na svoju ústrednú komparatívnu výhodu. Nič iného nám nedokáže zabezpečiť potrebnú silu..."

Nuž áno, je to naozaj tak. Zdroje naozaj nevznikajú v štátnej správe, ale ani v školstve, ktoré si nárokuje každoročné zvyšovanie prídelov. Zdroje dokáže vytvárať iba podnikateľský sektor, pravda iba vtedy, ak má na to priestor. Prísun lacných výrob na Slovensko je síce krátkodobé riešenie našich problémov, ale tak, ako rýchlo vzniklo, môže rovnako rýchlo aj zaniknúť.

Avšak domáce firmy, ktoré dokážu produkovať na základe vlastného know how sú predsa len väčšou a najmä dlhodobejšou zárukou našich dôchodkov ako montážne alebo krajčírske dielne. Na to, aby vznikli potrebujú kapitál a stabilné prostredie. Ten kapitál , ktorý často končí u veriteľov, to stabilné prostredie, ktoré nebude ovplyvňovať kolísajúce množstvo daní, cena energií a rôzne veľmi "dôležité" predpisy, ktorých množstvo nie je schopný dokonale absorbovať žiaden malý a stredný podnikateľ. / ani veľký/

Na záver:

V reakciách na môj posledný blog som našiel názor týkajúci sa môjho podpisu ako konateľa . Doslova autor príspevku uvádza : Čo je to za človeka čo sa predstavuje ako KONATEL? To je ešte o level nižšie ako "pán magister" alebo "pán inžinier". Konateľ znie rovnako bezobsažne s cieľom ohúriť ten najspodnejší spoločný menovateľ ako.....atď.

Autor príspevku má pravdu. Prečo sa predstavovať ako konateľ - teda pred zákonom zodpovedná osoba- keď je možné podpísať sa aj ako zakladateľ, zamestnávateľ alebo majiteľ? Odteraz sa teda budem predstavovať ako zakladateľ resp. majiteľ IN Group, skupiny podnikov pôsobiacich v stavebníctve, výrobe a v predaji stavebných hmôt, zamestnávajúcej viac ako 1000 zamestnancov a podnikajúcej v Slovenskej a Českej republike. A práve o týchto zamestnancov mi ide v tomto novom príspevku.

Tento článok píšem v mene mojich zamestnancov a to ma napĺňa silou aj odvahou a možno aj nádejou, že poukazovaním na pokrivené pravidlá  sa raz možno nájde recept ako ich narovnať. A potom verím, že aj slovenský zamestnanec dostane vyšší plat, že sa naštartuje vnútorná spotreba, že štát nebude ožobračovať svojimi nekresťanskými daňami každého, kto hodnoty tvorí, že nám dá dýchať, že nás bude chrániť . Veď na to sme si ho konštituovali. Ak toto štát robiť nemá, ak má slúžiť iba ako akýsi nástroj ukojenia túžby po moci a bohatstve zopár samoľúbym politikom a zopár ekonomickým elitám, potom v takom štáte nevidím zmysel.