Vždy, keď príde investor, komunikujeme iba verbálne, ja mu nemôžem ukázať plán rozvoja mesta. Územný plán je až príliš prekombinovaný a zavádzajúci, nedáva nám víziu, hovorí nová hlavná architektka hlavného mesta Ingrid Konrádová. Kde začne? Chce urobiť 17 projektov pre 17 mestských častí. Dôležité je, aby pritom bol od začiatku aj občan. Hoci ľudia na magistráte si to podľa nej stále nevedia predstaviť.
Čo nám zo strany hlavného architekta Bratislavy dlho chýbalo, bola orientácia mesta. Čím by Bratislava mala byť?
Bratislava a vízia, to bude mozaika, ktorá vznikne z diskusií s odborníkmi a investormi. Myslím si, že najprv treba niečo nakresliť, to bude prvý krok. S tým tu zápasím. Vždy, keď príde investor, komunikujeme iba verbálne, ja mu nemôžem ukázať plán rozvoja mesta. Územný plán je až príliš prekombinovaný a zavádzajúci, nedáva nám ani tú víziu. Mám predstavu, že na mojom oddelení by sa zbierali podnety. A keďže to vzniká až o 20 rokov neskôr ako by malo, musíme v meste robiť akčnú architektonicko-urbanistickú politiku.
Kde začnete?
Môj cieľ je vypracovať program a urobiť 17 projektov pre 17 mestských častí. Dôležité je, aby začala fungovať aj komunikácia s nimi. Dôležité je, aby bol pritom od začiatku aj občan. Je to ťažšia cesta a ľudia na magistráte si to nevedia predstaviť. Napríklad keď navrhujem súťaže, niekedy sa mi to vráti, že „však ona nevie, čo chce“. Ja veľmi dobre viem, čo chcem, ale aby som zoptimalizovala výsledok verejného priestoru alebo námestia, musím vypísať súťaž. Nechcem rozhodovať sama, radšej budem diskutovať v širokom fóre. Bratislava je oriešok, ja sa roboty nebojím, ale potrebujem svoj kvalifikovaný tím.
Kam by sa metropola mala vlastne rozvíjať?
Veľa sa diskutuje o rozvoji na západ - smerom na Záhorie. Približuje nás to k Viedni a zároveň aj k Brnu. Snažím sa vnímať aj širší región a záleží mi na otvorení sa smerom k zvyšku Slovenska. Okolo letiska máme veľmi zvláštnu situáciu, v Rakúsku sa napríklad plochy okolo neho nechávali v rezerve. Ivanské letisko si ich však nevytvorilo, máme tam súkromných investorov.
Veľmi ma zamestnávajú aj otázky dopravy, myslím si, že treba preveriť potenciál Bratislavy ako letiskového, dopravného uzla. Dôležité je otváranie nových brownfieldov na území Slovnaftu, teda posilnenie Vrakune a okolia smerom na východ. Preferujem aj most, ktorý by z Petržalky viedol do týchto končín. Keď zisťujem, čo Bratislave najviac chýba, dozvedám sa, že napríklad konferenčné centrum. Aj v súvislosti s Viedňou si musíme povedať, kam chceme v tejto oblasti smerovať.
To všetko sa dá postaviť. Magistrát v Bratislave nemá u developerov dobrú povesť...
Veľa som sa v prvých mesiacoch venovala interným veciam, začala som riešiť akútne záležitosti, napríklad radu hlavnej architektky. Prekvapujúco som narazila na to, že všeličo sa dá urýchliť aj bez zmeny zákona. Z investičných zámerov, s ktorými som sa zoznámila, som vytipovala tie, o ktorých treba hovoriť v širšom meradle - celkovej vízie mesta. Musíme tu mať celé zastúpenie odborníkov, ktorí do nej hovoria. Aby sme videli, ako sa to robí inde, pozývam zvonka ľudí, ktorí majú záujem podieľať sa na tvorbe tohto mesta.
Investori však majú v Bratislave dojem, že sa musia doprosovať, keď chcú niečo stavať, dokonca sú podozrenia, že sa veľká stavba nezaobíde bez korupcie. Uplynulé volebné obdobia to vyzeralo, ako by magistrátu prekážalo, že prichádzajú nové projekty, až na pár vyvolených, ktorí mohli stavať všetko. Inde vo svete je to práve mesto, ktoré je aktívne a pomáha developerom...
Treba nájsť model pre malých aj veľkých investorov. Zaráža ma napríklad nevraživosť voči nim u kolegov, i keď tvrdia, že sa im nedá dôverovať. Dali si zmeniť funkciu, potom územia predali a opustili. Podieľanie sa na výstavbe infraštruktúry je jedna z vecí, ktorú študujem. Napríklad v Mníchove prispieva investor mestu až 30 percent z hodnoty svojho projektu. My tu nie sme tak ďaleko, že by sme vedeli postaviť cestu v kvalite, ako súkromný investor.
Dôležité je, ako budeme komunikovať. Pravdepodobne to bude tak, že sa dohodneme na nejakom percente príspevku na infraštruktúru. S investormi, ktorí tu narobili kadejaké potmehúdstva, musíme tiež hovoriť. Stavebný zákon je aký je, záleží však na tom, ako sa používa.
Určite hrá veľkú úlohu nedôslednosť, povinnosti sa nekontrolujú...
Áno, aj starostlivosť o mesto je zlá. Priestory, ktoré sú v parteri a komunikujú s verejným priestorom, nemôžu chátrať. Vo Viedni sú na to pravidlá zvané „Sockelsanierung“. Majiteľ sa musí starať o parter. Ak nie, magistrát si ho predvolá a povie, že to musí opraviť. Ak na to nemá, vymáha sa to od neho. Nemôže to u nás vyzerať tak, že investor zainvestuje do prieluky a okolo všetko chátra. Lenže na to musia byť dané jasné pravidlá. Veď chodník musí byť opravený, aj keď je nový primátor alebo architektka. Táto správa mesta musí fungovať pomaly a kontinuálne a to okolo musí zase bežať rýchlo.
V centre Bratislavy je pár zanedbaných neuralgických zón, ako je zóna Chalupkova, Podhradie, pravý breh Dunaja. Už roky chátrajú a pritom by mohli mesto výrazne zmeniť. Mohol by to iniciovať hlavný architekt?
To sa snažím, v malých porciách to dávkujem. Chcem do toho vložiť odbornosť, ktorá sa doteraz akoby prispôsobovala politickej vôli. Tá musí byť, ale nie tak aby zmanipulovala odborníkov. Územný plán síce máme, no ja potrebujem mať niečo, z čoho vyčítam víziu. Taký plán tu nie je. Chýba mi tu niečo nad tým, územný plán mesta je funkčné zónovanie s nevydarenou definíciou hustoty. Som zásadne proti tomu, aby keď si investor kúpi prieluku v zastavanom území, aby musel počítať, čo už zastavali susedia. Investor musí dostať jasnú informáciu, čo na získanom pozemku môže urobiť.
Myslíte pod územným plánom niečo, čo trochu všeobecnejšie určí, ako budú definované jednotlivé časti mesta?
Toto by mal robiť územný plán, len jasne povedať, aká funkcia a mal by byť veľmi jednoduchý a pružný. Chýba nám plán rozvoja mesta, vízia a priority na kratšie obdobie. Plán rozvoja mesta sa musí pravidelne aktualizovať a diskutovať o ňom. Pre mesto je nebezpečné aj to, že územný plán vznikal tak dlho. Nie je flexibilný, nevie reagovať. Ide o to, aby napríklad ak chce malý investor niečo zmeniť, a nie je to v rozpore s prioritami rozvoja mesta, mohol to urobiť do dvoch- troch mesiacov. Ak to vôbec má trvať tak dlho.
Dobrý príklad toho, ako reálny život predbieha zámery plánovačov je zóna Prievozská a Mlynské Nivy - kedysi priemyselná zóna so závodmi. Potom prišli investori a povedali, tu by mohli byť kancelárie. Toto by však malo mesto predvídať a určovať samo, nemali by sa o to starať investori.
Malo sa povedať, čo tu bude, ale... ktorú plochu napríklad nezastaviame. Už to ale investori vnímajú, že keby mali niekde park, tak to územie má vyššiu hodnotu, ktorá projektu len pomôže. Rovnako je nadhodnotou robiť ekologickú architektúru.
Hovorí sa o tom dlho, problém je, že nikto dlhodobé zámery nepresadzuje...
No, veď už niečo urobme. Môj najväčší nepriateľ tu okrem mávania rukou sú diskusie, ktoré treba začínať vždy znovu od začiatku. Každé mesto sa s tým borí, veď Viedeň sa začala intenzívne rozvíjať až za primátora Kreiskeho. Napriek prvej ropnej kríze postavil nejaký systém. Politici v súčinnosti s odborníkmi vedia tým veľmi dobre pohnúť. Dôležité je, aby sme mali kontinuitu.
Plánuje Bratislava aj vlastné projekty na mestských pozemkoch?
Taký development tu bol, neviem zatiaľ, ako funguje. No mal by byť príkladný a malo by byť cítiť, že sa budovy vo vlastníctve mesta správajú inak. Potrebujeme ešte aj teraz predávať pozemky, ale treba to veľmi zvážiť. Mesto musí byť dobrý hospodár. Napríklad by sme mohli do investičných projektov vložiť pozemky a potom za ne žiadať nejaké ústupky. Investor by mohol v časti projektu postaviť nájomné byty alebo znížiť výšku objektu.
Ako dokážete zmeniť veľké brownfieldy ako Istrochem, prístav, Chalupkova?
Odborník by mal predostrieť úplne jasný program architektúry a urbanizmu, vtedy sa dá dosiahnuť zhoda. Ak sa tie veci pripravia, aby to bolo jasne zrozumiteľné, nikto potom nebude zo zásady v opozícii. Ani politici, ak budú cítiť, že je za tým občan. Potrebujem byť v kontakte s občanom, aby sa podieľal na našich rozhodnutiach, aby sme mu predstavovali jednotlivé projekty. Preto chceme urobiť na prízemí magistrátu priestor ako čitáreň, výstavu pripravovaných realitných projektov, kde si ich budú môcť ľudia pozrieť skôr, ako o nich rozhodneme.
Môžete napríklad vyhlásiť verejnú súťaž na stvárnenie územia, ktoré patrí súkromnému vlastníkovi, ale významne určuje tvár mesta? V zahraničí sa to tak často robí...
Samozrejme, určite môžeme. Veď investori tiež chcú súťažiť, napríklad Penta na Čulenovej si riešenie vysúťažila. Zistila som, že aj pred revolúciou sa plánovalo, čo by mesto na tomto území znieslo, aj vtedy to robili odborníci, nepochybne. Vyhlásenie súťaže ale ešte nie je participácia občanov. Nestačí, že si to niekde prečítajú, to nie je tá informovanosť, ktorú mám na mysli. To často developeri nechcú pochopiť. Pokiaľ ide o projekty, kde je už hotový územný plán zóny a nestotožňujem sa s ním, budem do toho vstupovať, ak mi to ešte zákon dovolí, čo poctivo skúmam. Územné plány zón boli často našité na potreby niekoľkých developerov a mesto do toho nevstupovalo. To mi vadí, ale hovorím s investormi a vedia si predstaviť, že bude súťaž na stvárnenie verejných priestorov, ktorú budeme robiť spoločne. Možno nie verejnú súťaž, ale pozveme 4-5 odborníkov zo zahraničia plus dvoch zo Slovenska, to by sme asi zvládli. Overili by sme si možnosti priestoru, investor proti tomu nič nemá.
Ako reagujú investori na snahu predstaviť projekty?
Sú veľmi prekvapení, nevedia, čo ich čaká. Ale veď to je v prospech veci. Vždy hovorím, že keď projekt akceptuje verejnosť, akoby vyhral. Chcú územie zhodnotiť, poučení zlými príkladmi naozaj zhodnotiť, nielen zastavať. Keď sa my pridáme a budeme partneri, tak sa nebojím verejnej mienky, treba veci diskutovať. Často začne diskusiu súkromný investor alebo nejaký spolok, ale diskusiu má iniciovať mesto, to sa nedeje. Doteraz to boli len také udičky, ktoré niekto hodí a pozerá, čo to vyvolá, ale to nie je diskusia. Pre mnohých úradníkov je verejnosť nepriateľ. Sú tu rôzne strachy, nielen zo strany verejnosti, ale aj u odbornej verejnosti. Nebolo zvykom riešiť veci komplexne a aj ísť do terénu, mnohé sa riešilo od stola.
V akom štádiu vám predstavujú investori svoje projekty?
Žiaľ, často už vo veľmi detailnom rozpracovaní. Bez širších vzťahov, fotografií územia. Veď, keď je jasná vec, nemusíme nikam chodiť. Máme napríklad fotografie vtedy, keď sused postavil vysoký dom a investor chce rovnako vysoký. No ak tam má mať on sám vyššiu budovu, fotografie nedodajú. Z dokumentácie nie je niekedy ani jasné, v akej štvrti sa nachádzame.
Takáto diskusia s investormi chýbala...
Áno, rovnakú situáciu máme aj pri doprave. Investori na to neboli zvyknutí. Bol problém, že predkladali krásne vízie a mesto nemalo nič. Preto vedľa takýchto celkov vzniká mesto druhej kategórie, stačí prejsť z jednej strany cesty na druhú. To sú základné veci, ktoré treba jasne stanoviť, napríklad jednotné obrubníky, línia komunikácií, mestský mobiliár. Aj to dotvára obraz, architektúru mesta.
Ktoré konkrétne projekty sú pre rozvoj Bratislavy dôležité?
V západnom smere rozvoja chcem vedieť, čo plánuje Volkswagen. Lebo keď sa tam rozvíja nové mesto, musí byť jasné, ako sa na tom bude priemysel podieľať, aby sme využili jeho potenciál. Tam by mohol byť rozvoj vedy, to nie je už len skladanie súčiastok. Magistrát musí komunikovať s vedou, výskumom, v Bratislave sú dobre zakotvené. Potom zóna okolo letiska - nákupné centrá, kde sa urbanistická štruktúra neprispôsobila diaľnici, ktorú tam postavili. Ďalej os na sever, odľahčenie Vajnôr, Rače. Hľadala som, kde sú rezervné plochy pre cintoríny, sú v Rači a Petržalke, ale sú vytvorené od stola, akoby sa tam nikto nebol naživo pozrieť. Ktorým smerom sa pustím, otvára sa spektrum problémov, ale sme tu na to, aby sme ich riešili. Ďalší problém je juhovýchod – Vrakuňa, Biskupice, Vlčie hrdlo.
Ktoré konkrétne developerské projekty sledujete ako kľúčové?
Určite nábrežie, Vydrica a Zuckermandl. Ak by sa do toho pustili v takom stave, ako to rieši územný plán tejto zóny, vznikli by ťažkosti. Venujem sa tomu, ako to ešte dokážem ovplyvniť a dostať do toho verejnosť. Ďalej Karloveské rameno, našla som pár možností – vždy hľadám benefity, karty, ktoré ostali za chrbtom a ktoré mesto môže vytiahnuť. Vidím na jednej strane aktivistov a to, že nie sú takí agresívni. Na druhej strane je investor, ktorý nie je taký pažravý. Komunikácia medzi nimi však od začiatku nefungovala, pretože mesto ako mediátor sa neujalo svojej hodnoty...
Najmenej sa však vždy dalo dozvedieť od magistrátu...
Potrebovali by sme nejakého mediátora medzi mestom, občanmi a developermi, pretože treba dať do poriadku všetky chyby, ktoré sa tu v komunikácii k verejnosti udiali. Rýchlo to nebude, ale musíme aspoň začať robiť malé veci, aby sme ukázali, že sa to dá ináč. Mám taký sen, skultivovať v zanedbaných mestských častiach parčík, námestíčko. V zahraničí napríklad robia projekt Regionálna záhradná výstava, kde niečo záhradní parkoví dizajnéri skrášlia za štátne alebo komunálne peniaze a ľudia to tam chodia obdivovať. Tu nám na to nikto nedá peniaze. Ale ľudia potrebujú vidieť, že je to možné, lebo tomu nikto ani neverí. Zrevitalizovať maličkosti, ako napríklad vstup do cintorína pri Kozej bráne.
Niečo z projektu Mestské zásahy sa už uskutočnilo...
V niektorých prípadoch však malé zásahy nestačia – je to len páska na oči, pretože si to žiada veľké radikálne riešenie. Príkladom Staromestská ulica, ja by som tam ten chodník nebudovala. Treba sa na to jasne pozrieť. Máme šancu, že investor, ktorý by chcel začať budovať Vydricu a ktorý tým trpí, by to radikálne riešenie podporil. Na všeličo v tomto meste si ľudia zvykli, ale Staromestská, ktorá odrezala podhradie od centra je stále nezahojená jazva.
Je teda šanca zakopať ju pod zem?
Som presvedčená, že áno, to by vždy našlo oporu u voličov, otázkou je finančná stránka. A keď je tu investor, ktorý by to bol schopný urobiť, vidím veľkú šancu. Niečo treba vymyslieť. Ja by som chcela Staromestskú najprv aspoň na jeden deň uzavrieť pre dopravu a chodiť po nej pešo. Urobiť nejaký happening, otvoriť tam trh, chodiť a vidieť, vnímať Dóm zo Staromestskej. Sme asi jediné mesto na svete, ktoré si po zbúraní dostavalo v 20. storočí hradby nanovo. Mesto pritom už žilo s hradom, ten k nemu patrí a treba s tým niečo urobiť.
Za posledných 10 rokov sa v Bratislave veľa zastavalo, dá sa to ešte zmeniť?
Chcem postupovať malými krokmi, ktoré nestoja veľa peňazí, ukázať inšpiratívne, ako to má byť. V Barcelone zdedili po Francovej smrti neuveriteľne husté, špinavé mesto bez infraštruktúry. Povedali si - nemôžeme to mesto zbúrať, ale čo s mestom ktoré nefunguje – sociálne, technickou infraštruktúrou?. Doslova na papieri vytvorili námestia - povedali si, tu to vybúrame, tu tiež a vybudovali infraštruktúru. Nedokázali však aj opraviť domy okolo námestí. Povedali iba - toto je pozitívum, čo sme sem priniesli a tie domy okolo námestia sa začali rekonštruovať, vznikali kaviarne, obchodíky...
Mesto sa teda má tvoriť od verejného priestoru?
Som presvedčená, že toto je tvorba mesta do budúcnosti, že veľké sídliská nemajú opodstatnenosť, ekologicky je s izolovanými stavbami sídliskového typu problém. Tesne na seba nastavané mesto spotrebuje menej energie, ako tieto rozťahané štruktúry. V zahraničí sa buduje mesto dovnútra, využíva každú plochu rozumne, dostavať prieluky. Máme problém, že sa nemôžeme venovať vnútornému mestu, ako to robia v Nemecku, my máme problémy všade. Nemáme tu pekné stabilizované časti, ktoré vytvárajú charakter mesta, máme tu všetko rozbabrané. Sú to len ostrovy, ktoré nie sú navzájom pospájané.
Bude mať teraz Bratislava na to peniaze, aby budovala verejné priestory?
Máme tu veľa aktivistov, ktorí o nich dlhšie diskutujú a vedia za malé peniaze urobiť zásahy, ktoré by pomohli. Jednoducho sa nechcem uspokojiť s tým, že nemáme peniaze, musíme si povedať, na čo ich chceme mať a získať. Skúšame projekty ekologického charakteru, hovoríme s mestskými časťami o sanovaní panelových domov, o tom ako to má vyzerať, aké to má dôsledky pre okolie domu. Nemôžeme ostať len pri bráne, venovať sa parkovaniu, ale pálčivým problémom, keď je parter v dezolátnom stave. Ak sa to chce vyrovnať novým projektom, ktoré vznikajú na juh od Petržalky, máme čo robiť.
Môžete ovplyvniť aj zatepľovanie, farebnosť panelákov?
Diskutuje sa o tom, je to veľmi nešťastné. Polovica bytoviek v Petržalke je už zateplená a každá má inú farbu. Petržalka vznikla na jednom papieri, je to komplex, treba preto spolu posudzovať aj farebnosť aspoň v rámci jednotlivých blokov. Musíme ísť príkladom, ľudia sa nedajú uhovoriť, sú už veľmi skeptickí. Jedine príkladom možno niečo ukázať, keď to uvidia vo svojom prostredí, uveria. Možno napríklad pri zatepľovaní z fondov EÚ prispieť na fasádu, aby sa tam nedalo 10 cm zateplenia, ale 20 cm a ten dom zrazu nebude možno potrebovať ani energiu, môže byť úplne nezávislý. Vtedy to vieme ovplyvniť aj s farebnosťou. Dá sa to dotiahnuť, farba sa dá vždy prestriekať. Ľudia však potrebujú príklady a nestačia im tie zo zahraničia. Hovoria si že tu to nikdy tak nebude fungovať. Ale všade niekedy začínali. Keď som prišla v 80. rokoch prvý raz do Viedne, bola sivá, škaredá, ešte aj autá boli otlčené. Bola som prekvapená, že takto môže vyzerať Západ. Z toho som vidiť, čo oni za 20-25 rokov urobili. Všetko je možné, len sa tomu treba venovať.
Čo s témou, ktorá často určuje pohľad občanov na magistrát a development - korupcia?
Počúvam všelijaké hrôzy, nebudem hovoriť, či tomu verím alebo nie. Ale asi to naozaj bolo dramatické... Niekto si to tak pestoval, niekomu to vyhovovalo. Diali nielen veci, ktoré protežovali najvyšší, lobizmus fungoval aj na nižších poschodiach magistrátu. Najvyšší sa menia, ale stredná štruktúra ostáva. Naučila som sa vnímať, že všetkých ľudí nemožno vymeniť a každý každého pozná, niekedy ma to šokuje. Je to posplietané a mnohí nevedia oddeliť vecné záležitosti od súkromných vzťahov. Ľudia môžu odborne diskutovať a protirečiť si civilizovanej debate a potom sa večer objímať pri vínku.
Stretli ste sa s pokusmi „zbratať sa aj s Vami“?
Dávam si veľký pozor, aby tu niečo nebolo. Keď som nastúpila, chodili tu ľudia s taštičkami, na ktorých som nepozerala veľmi vľúdne. Ale to prešlo, keď som povedala, že všetko ide cez podateľňu a tak aj taštičková kultúra zmizla. Akoby niečo skúšali, ale potom to prešlo. Zásadne sa stretávame pri projektoch všetci spolu s mestskou časťou, aby o tom všetci vedeli, aby to bolo otvorené. Neviem, prečo my tu nemáme ani stránkové hodiny pre investorov – odkedy-dokedy. Konkrétni úradníci nemajú na starosti konkrétnu časť mesta, oni riešia všetko. Tak to potom aj vyzerá, to nejde.
Aké nástroje proti korupcii máte?
Zabráni jej len celkom prehľadná agenda. Niektorí úradníci sa tvária, že robia aj rozvoj územného plánu, aj ekológiu, dokážu odpovedať na všetko. My potrebujeme naozaj odborníkov, ktorí vedia dať presnú odpoveď na otázky, nie expertov na všetko. Nie je tu kontinuita, ja potrebujem okamžité odborné stanoviská. To sa vo Viedni nemôže stať, že úradníci nevedia dať informáciu, musia si ju dlho zisťovať. Ľudia len sedia a veci sa nehýbu.
Ingrid Konrádová sa narodila v roku 1959, od detstva žila v Bratislave, v roku 1983 získala diplom architekta na STU, neskôr aj na TU Viedeň. V roku 1986 spolu s manželom emigrovali do Viedne, kde pracovala vo viacerých ateliéroch. Od roku 1991 mala vo Viedni vlastnú projekčnú kanceláriu, prednášala na Fakulte architektúry TU vo Viedni. V júni 2011 ju primátor Bratislavy vymenoval za hlavnú architektku mesta.
Foto - Miro Nôta
