Ním navrhnuté budovy stoja vo viacerých európskych metropolách. Ani jedna z nich nie je rovnaká. Čo považuje pri svojej práci za najdôležitejšie? „Nikdy sa nepokúšam preniesť tú istú vec z jednej krajiny do druhej bezo zmien. Každá kultúra je iná a mne sa tie rozdiely páčia,“ zdôrazňuje holandský architekt Erick van Egeraat.
Je Bratislava zaujímavá pre zahraničných architektov?
Samozrejme. Má výbornú centrálnu polohu, ekonomika sa vyvíja dobre. Dokonca si myslím, že by tu mohlo pracovať oveľa viac zahraničných architektov. Holandsko, odkiaľ pochádzam, je tiež malá krajina. A máme tam obrovské množstvo zahraničných architektov odvšadiaľ.
Prečo teda v Bratislave zatiaľ chýbajú?
Ľudia začínajú túto časť Európy objavovať. Väčšina architektov pracuje z jedného mesta, len málo z nich cestuje po svete. Vyžaduje to príliš veľa energie. No cudzí architekti postupom času budú pribúdať.
To sa zrejme domácim páčiť nebude...
Tie obavy sú neopodstatnené. Je pravda, že v minulosti veľké centrálne riadené architektonické ateliéry postavili rovnakú budovu v Houstone, Pekingu i Singapure. Bez ohľadu na regionálne špecifiká. To sa však skončilo v deväťdesiatych rokoch. Dnes sa niečo podobné už nemôže stať, pracuje sa inak. Mesto by jednoducho taký prvok neprijalo. Špecifické nuansy každej krajiny, každého mesta sa musia pri projekte zohľadniť.
Argumentom lokálnych architektov je práve fakt, že cudzinec nedokáže pri stvárnení budovy regionálne špecifiká zohľadniť, pretože ich nepozná.
To je veľmi nespravodlivé tvrdenie z viacerých dôvodov. Európske mestá vždy budovali architekti z iných krajín – Taliani v Nemecku, Holanďania v Poľsku, Francúzi v Petrohrade. Dialo sa to stáročia. To je podstata Európy, zmiešavať rôzne vplyvy. U nás vybudoval americký architekt Richard Meier najväčšiu radnicu. Tiež sa všetci hneď báli, že Američania obsadia Holandsko. Skončilo sa to tak, že teraz veľa krajín a miest chce podobnú radnicu, ako videli v Haagu. Treba to brať ako príležitosť, nie riziko.
Čiže zahraniční architekti posunú veci vpred?
Áno. V Rotterdame vždy plány mesta posudzujú štyria-piati architekti zo zahraničia. Povedia: toto by mohlo byť nižšia, toto vyššie, toto inak... Neprikazujú, len radia. Ani ja som sem neprišiel meniť spôsob života ľudí. Len sa snažím do ich života niečo pridať. Nie byť nasilu modernistický. Chcem na breh rieky priniesť niečo, čo je viac v súlade s tradičným vzhľadom staršej časti mesta.
To, že som Holanďan, je výhodou, nie nevýhodou: dokážem sa na veci pozrieť z inej perspektívy ako lokálni architekti. Dosahov nášho projektu sa netreba báť. Ja nejdem prestavať Bratislavu, len vybudovať jeden-dva projekty a tým ju troška zmeniť. Architekti by sa nemali snažiť niečo konzervovať, celý život je predsa o zmene a rozmanitosti. Dôležité je prijať a umožniť rozdielnosť.
Je pre architekta lepšie, ak mu investor do projektu hovorí?
Bez investora by som, samozrejme, nemohol nič robiť, to je logické. Ak príde investor so zahraničným architektom len preto, lebo je to lacnejšie, tak je to čudné. Ak privedie architekta, ktorý má komplexnejšie a nákladnejšie návrhy, potom je to iné. Vtedy je jasné, že investor má v pláne spraviť niečo odvážne.
Je pre investora dôležitý vzhľad budovy?
O vonkajšom vzhľade je 99 percent práce architekta. Ak je niečo postavené rýchlo a jednoducho, väčšinou to neprežije. Ostanú len tie stavby, ktoré sú vzhľadovo zaujímavé, výnimočné. V 60. rokoch sa vybudovalo veľa rovnakých domov, pretože bolo treba konať rýchlo. Vtedy to bolo fajn. Čas ukáže, či budovy sú dostatočne zaujímavé na to, aby prežili. Dnes už sa totiž každý chce nejako odlišovať.
Jeden z prívlastkov Bratislavy znie Krásavica na Dunaji. Bratislavské nábrežie je však stále prázdne. Ako by malo zmenené nábrežie vyzerať?
Rovnako ako v Holandsku či iných krajinách bola voda odvekým nepriateľom ľudí. Tak to bolo i v Bratislave. Rieku sme konečne spútali, vieme, kade tečie, je regulovaná. Vieme predpokladať, ako sa jej tok počas roka mení. Na opačnom brehu je nádherný les. Čo lepšie môže mesto spraviť ako využiť tieto znalosti a vlastnosti a stavať na nich, aby nábrežie spravilo ešte krajším? V budúcnosti tam bude promenáda, reštaurácie, možno aj malá piesočná pláž, športoviská. Celá časť sa postupne bude rozvíjať a budú z nej mať úžitok všetci. Aj teraz sa tam dá chodiť napríklad na džoging, ale nezoberiete so sebou napríklad svoju priateľku alebo deti, pretože je tam prázdno. To sa prebudovaním nábrežnej zóny zmení. A byť súčasťou tejto zmeny, to je pre mňa ako architekta veľká výzva.
Erick van Egeraat (49) je rodák z Amsterdamu a jeden z najznámejších európskych architektov. Patrí k strednej generácii holandskej avantgardy, žije v Rotterdame a Londýne. Je absolventom štúdia architektúry na Technickej univerzite v Delfte. Po spolupráci s iným architektmi založil v roku 1995 vlastnú architektonickú kanceláriu Erick van Egeraat associated architects, ktorá má okrem Holandska pobočky aj v Londýne i Prahe. E. van Egeraat je členom porôt a fondov, venuje sa aj prednáškovej činnosti. V jeho tvorbe hrá dôležitú rolu vzťah k vode. Jeho kancelária architektonicky zastrešovala revitalizáciu nábrežných zón v Amsterdame, Moskve či Budapešti. Pre J&T Global architektonicky stvárňuje nábrežný polyfunkčný projekt River Park.
Do akej miery berie moderná architektúra do úvahy prostredie, v ktorom je zasadená? Na Slovensku sa základné urbanistické princípy niekedy ignorujú.
Je to veľmi dôležité. Architekti sa svojimi projektmi snažia odpovedať na prostredie. To neznamená, že ho úplne vymažú. Ani to, že ho ponechajú tak, ako je, a nebudú naň brať ohľad. Pôvodný plán projektu, ktorý robíme na nábreží, umožňoval stavať vysoké veže. Lenže vysokých veží je už v Bratislave dosť, my chceme vybudovať pekné nábrežie. Chceme vybudovať bulvár, ale nie parížskeho typu, žiada sa bulvár v menšej mierke. A k tomu potrebujeme aj budovy v menšej mierke, teda nie vysoké. Mojím plánom je teda spraviť nábrežie plné kaviarničiek, obchodíkov, ktoré nebudú vysoké. Bude to nízky komplex. To všetko preto, lebo chceme brať do úvahy okolie, nechceme ho prevyšovať.
Taká je aj vízia bratislavského magistrátu.
Áno. Na jednej strane rieky by sa mali sústrediť mestské aktivity – obchodíky, kaviarne, kým druhý breh by mal slúžiť predovšetkým na oddych. A čím bude väčší tlak na využívanie jednej alebo druhej strany rieky, tým hustejšia tá zástavba bude, to je prirodzený spôsob, akým mesto rastie. Mestá sú totiž o spolunažívaní, o spoločnom používaní niektorých vecí. Ak by som sa nepotreboval o nič s nikým deliť, mohol by som pokojne bývať niekde v lesoch, sám. Ak však chcete nakupovať, chodiť do práce, posielať deti do školy, chcete byť k týmto zariadeniam bližšie. To je prirodzený fenomén, nemôžeme ísť proti nemu. A, samozrejme, aj nábrežie to bude odrážať – v centre to bude viac-menej súvislá zástavba, nie je potrebné robiť medzi dvoma obchodmi priveľké medzery.
Akú veľkú úlohu v týchto zmenách zohráva mesto, jeho samospráva?
Myslím, že mesto v tomto zohráva všade podobnú úlohu. Napríklad u nás bola v minulosti väčšina takýchto rozhodnutí predovšetkým na štáte a mestách, čo malo svoje pozitívne aj negatívne stránky. Negatívne v tom zmysle, že mestá začali byť rovnaké. Teraz sa situácia mení, štát a mestá už o takýchto strategických veciach rozhodujú menej, veľa začínajú robiť súkromní investori. No, prirodzene, mestu naďalej ostáva veľká zodpovednosť. V prípade River Parku mesto veľmi pozorne sleduje vývoj projektu, naše návrhy, diskutuje s nami. To je myslím správna cesta, aby iniciatíva prichádzala zo súkromného sektora, ale aby v tom bolo zapojené aj mesto.
