Portál TRENDreality.sk prináša druhú časť rozhovoru s marketingovou manažérkou nákupno-zábavného centra Dubai Festival City, Martinou Boor slovenského pôvodu. Prvú časť zverejnenú 9.5.2010 nájdete tu.
Splnil život v Dubaji Vaše predstavy?
Bolo to veľmi iné. Aj keď som žila v Južnej Amerike, bolo to celkom iné ako Európa. Ale mala som 22 rokov a v takom veku sú ľudia blázniví, nemajú ešte rozum, takže nič nie je problém. Vždy treba skúsiť, človek viac ľutuje, keď neskúsi, ako keď skúsi. Keď sa to nepodarí, môže sa vždy vrátiť. Ale je to dobré. V Dubaji je to iné tým, že iba 18 percent obyvateľstva je miestneho a tých zvyšných 82 percent sú ľudia z každého kúta planéty. Takže krajina nemá typické jedlo, kultúru, človek si môže vybrať. Sú tam tisíce jazykov, stovky národností. Dá sa teda vybrať si hrozienka a poskladať si z toho puzzle – jedlo, korenie, zvyky, oblečenie.
Nemali ste z toho obavy? Je to predsa iný svet, iná kultúra?
To je len dobre, to je vždy dobre. Čím je to odlišnejšie a menej známe, o to je to lepšie, je aspoň viac zábavy. Lebo keď robíme stále to isté a chodíme na tie isté miesta, je to nuda. Pokiaľ ide o mňa, mám rada zmeny. Nemôžem povedať, že sa zmeny nebojím, ale s tým strachom príde aj niečo dobré. Dubaja som sa nebála, poznala som ľudí čo tam boli na dovolenke. Je to síce arabská kultúra, ale hovorila som si, že by neverbovali ľudí, ak by nevedeli čo robia. Trochu som si to naštudovala a povedala som si, že keď sa mi tam nebude páčiť, tak sa môžem vrátiť.
Ako sa žije s tamojším podnebím?
Je to pohodlná krajina na žitie. Samozrejme, je tam teplo a slnko. V lete je síce veľmi teplo, ale s klimatizáciou sa to dá vydržať. Ale keď prídem sem na Slovensko do zimy, po týždni som už tak rada, že idem naspäť... Za tie roky som si už predsa len odvykla od zimy.
Má Dubaj nejakú pôvodnú kultúru, ktorú by si udržiaval?
Nie, sú síce nadnárodné podniky a banky, kde majú určitú kvótu, musia zamestnávať miestnych Emirátčanov. Majú problém s tým, že my cudzinci ich prevalcujeme. Sú preto opatrní na svoju kultúru a miestni majú aj dosť výhod – úvery, dotácie, atď. Chovajú ich ako v bavlnke, čo nie je príliš dobré, lebo ak sa ľudia chovajú v bavlnke, zlenivejú. Čo by potrebovali je, aby boli ráznejší, aby toho viac vedeli a viac sa presadzovali.
Dubaj je však známy svojou tolerantnosťou k iným kultúram vrátane kresťanov...
Áno, je tam 4-5 kostolov, každý si môže vykonávať takmer hocijaké náboženstvo. Ale aj čo sa týka obliekania, životného štýlu. Pokiaľ ide o alkohol, treba na to síce taký papierik, povolenie, ale dá sa kúpiť všetko – alkohol, bravčové mäso, je tam úplne normálny život. Možno to hovorím, že som si na to zvykla. Je to veľmi tolerantné prostredie, ale človek nesmie zabudnúť, kde je. Musí poznať a rešpektovať miestne zákony.
V čom napríklad?
Muž a žena sa nesmú držať za ruky, nesmú sa pobozkať na ulici. To je proti ich zákonom. Môže Človek môže byť zatknutý za opitosť na ulici. Ale je to všetko, čo by malo platiť aj inde, možno trochu pritiahnuté za vlasy. Ale nie je to také, že by sa s tým nedalo žiť, v pohode sa dá, žiadny problém.
Stretli ste sa ako žena s niečím, čo by bolo iné ako v Európe?
Myslím, že v Dubaji majú ženy oveľa viac príležitostí a viac sa pokladajú za rovné s mužmi v biznise v porovnaní s Európou. Pracovala som v Španielsku a musím povedať, že tam to bolo oveľa horšie. Tam je machizmus, Španielsko je o veľa rebríčkov dole. Dubaj je nová krajina a je tam veľa prisťahovalcov. Tak sa to tam melie, že muži a ženy sú na rovnakej úrovni. Samozrejme, že na seniorských pozíciách je viac mužov, ale máme napríklad v Dubaji dve ministerky, sociálnych vecí a hospodárstva. Aj v súkromnom sektore robí veľa žien. Keď sa človek stretne s diskrimináciou žien, tak skôr v konzervatívnejších krajinách v Európe.
Ako to vyzerá na uliciach?
Každý sa oblieka po svojom, Pakistanci chodia vo svojom odeve, Indovia vo svojom, miestni nosia svoje odevy, Európania sa obliekajú po európsky, nikto to nerieši...
Ako to vyzerá v obchodoch? Nakupujú v normálnom supermarkete s potravinami ako u nás? Nenakupujú skôr na trhu?
Nie, to už nie, to možno v starých dokumentárnych filmoch... My už tam trhy v podstate ani nemáme, zväčša hypermarkety. Luxusnejšie centrá ich nemajú, ostatní zväčša európske značky ako Carrefour, Geant alebo Waitrose.
Pokiaľ ide o módu – predávajú sa tam aj tie rúcha, v ktorých chodia oblečení alebo bežná európska móda?
Samozrejme, nájdu sa 2-3 také obchody v každom centre. Nakupovanie produktov je trochu odlišnejšie, musí to byť farebnejšie, kvetovanejšie, výraznejšie, niektoré značky sú odlišné. Ale veľké medzinárodné značky ako Marks&Spencer ponúkajú v podstate to isté. Tie výrobky sú trochu ženskejšie, musí to byť výraznejšie. Záleží aj či je to skôr pre turistov alebo pre domácich.
Vaše nákupné centrum je zamerané na domácich, nosia aj oni bežné veci ako džínsy a tenisky?
Nosia, samozrejme. Aj ženy pod sheilou musia niečo nosiť a arabské ženy si veľmi potrpia na módu a kozmetiku. Nosia pod tým krásne a drahé šaty. Či to nosia zahalené vonku nie je podstatné, oni nežijú preto, aby sa v módnom oblečení ukazovali na verejnosti. To my Európania nechápeme. Majú bohatý sociálny život v rodine, kde chodia normálne oblečené. Väčšina domov má mužskú a ženskú časť, takže nikto nevojde do obývačky, kde ženu prekvapí. To je celkom iný svet. Muž navštívi muža a žena ženu.
Dubaj sa pokladá za bezpečný prístav, objavuje sa tam aj veľa amerických a britských vojakov?
Áno, chodia sem na dovolenku. Lietadlová loď sa pristaví na dva týždne a potom pokračuje ďalej. Sú to dobre platení ľudia, ktorí sú dlho zavretí na mori a potom si tam prídu užiť. Sú prínosom pre obchod, nákupné centrá. Ale sú veľmi organizovaní, nie je to tak ako kedysi keď námorníci vtrhli do mesta. My dokonca spolupracujeme s ich bezpečnostnými zložkami, máme číslo kam môžeme zavolať, ak by sa k niečomu schyľovalo, ale nie sú žiadne incidenty. To je tiež veľká časť príjmov Dubaja.
Existuje diskusia o ekonomických otázkach, napríklad či má národná banka zvýšiť sadzby a podobne?
Áno, majú ministrov a majú svoje diskusie, ale obyvateľstvo do toho nezasahuje. Rozhodnú o tom a ohlásia to. Je tam národná banka, ministri, všetko ako inde, len sa do toho každý Jano nemontuje.
Takže nejaké štrajky tam nebývajú...
Mali sme niečo, ale štrajk je protizákonný, nie sú tam ani odbory alebo niečo také. Keď už boli štrajky, už sme všetci vedeli že to musí byť zúfalé.
Ako sa darí Slovákom?
Je tam pár ľudí, ktorým sa veľmi dobre zadarilo počas boomu, bolo tam veľa príležitostí. Ale nie sú to veľké firmy, známi ľudia, o ktorých by sa hovorilo. Máme tam malú slovenskú komunitu, stretávame sa, niektorí už skoro desať rokov. Je to už také rodinné, pomáhame si, ľuďom sa aj darí, ale nie je to pre verejnosť, žijú si svoj život. Väčšina ľudí, čo sú tam ostávajú v Dubaji alebo sa odsťahujú ešte inde do Ázie alebo do inej časti sveta. Myslím, že po dlhom čase strávenom tam je dosť ťažké vrátiť sa na Slovensko. Keď to neurobíte do piatich rokov, potom je to už ťažké.
Viete si predstaviť, že by ste v Dubaji prežili celý život?
Pokiaľ sa mi bude dariť, ostanem v Dubaji. Keď už budem mať dosť, pôjdem inde. Čím menej plánov, tým lepšie to vyjde. Do Európy ma to neťahá. Žijem už 11 rokov v krajine, kde neplatím dane. Mňa by to strašne bolelo, keby mi pol platu odišlo na dane, srdce by mi krvácalo. Na druhej strane treba šetriť, dôchodkový systém v Dubaji nie je.
Neuvažujete o návrate do Európy?
Možno aj áno, ale v rozvojových krajinách je trochu viac zábavy, človek nevie čo bude zajtra. Som rada, že som videla tie zmeny, čo sa tam za posledných 10 rokov udiali. Je len pár takých miest na celkom svete. Predtým to bolo ešte malé ospalé mesto, teraz je to jedna z najslávnejších metropol sveta. Boli sme tam, pomohli sme tomu a sme toho súčasťou. Ak by som aj teraz odišla z Dubaja, stále budem cítiť niečo... Nie je to moja vlasť, ale je to tak trochu moje dieťa. Pomáhali sme to vybudovať, máme k tomu citový vzťah, zrodilo sa nám to pred očami. Skoro nám to aj spadlo pred očami, ale našťastie sa to zachránilo.
Pôjde to zasa k lepšiemu?
Je to špecifikum Dubaja, že veľa vydrží, otrasie sa a ide ďalej. Je to tam také cieľavedomé, vláda, ľudia, nevzdajú sa. Sme hrdí na Dubaj, aj keď si posťažujeme a nadávame, keď sme tam. Som rada keď sa všetkým darí, potom ekonomika funguje.
Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru s M. Boor.
Foto - Maňo Štrauch
