Slovenská vláda sa prihlásila k snahe susedného Poľska usporiadať spolu zimné olympijské hry v roku 2022. Okamžite sa rozprúdili debaty, či si to krajina môže dovoliť a či takáto obrovská akcia neskončí aj obrovskými dlhmi. Ako dopadli krajiny a mestá, ktoré olympiádu usporiadali, je dobre známe. Najčastejšie sa za vzor tých, ktoré z olympiády dlhodobo profitovali, uvádzajú Tokio (1964) a Barcelona (1992). Naopak, veľké dlhy a nevyužité zariadenia zanechali hry v Montreale (1976) či Aténach (2004). Kanaďania ich splatili za 30 rokov, Grécko sa s obrovským zadĺžením, ku ktorému prispela aj olympiáda, stále borí.
Ako však dopadli mestá, ktoré v hlasovaní Medzinárodného olympijského výboru neuspeli? Čo zostalo po mesiacoch a rokoch kreslenia plánov, zostavovania rozpočtov, organizovania projektov? Aj tu sú rovnako pozitívne ako aj negatívne príbehy. Tým svetlým je New York, ktorý neuspel v súboji s posledným dejiskom hier Londýnom.
Celá kandidatúra najväčšieho amerického mesta bola totiž postavená na myšlienke urýchliť rozvoj udržateľnej a dlhodobo využiteľnej infraštruktúry. Projekt organizácie sa preto sústredil na revitalizáciu siedmich lokalít, ktoré neboli dostatočne rozvinuté, ale existovali štúdie ich rozvoja. Napriek neúspechu kandidatúry projekty pokračovali a vďaka nim sa skvalitnila mestská hromadná doprava, vybudovali sa parky, dostupné bývanie a ďalšia infraštruktúra. Takisto sa vybudovali štyri športoviská, ktoré mali byť miestom konania olympijských disciplín. New York teda naplnil olympijský plán bez toho, aby hry organizoval.
New York nie je jediným mestom, kde mysleli pri olympijskej kandidatúre dlhšie dopredu. Neúspešný olympijský projekt pre rok 2004 pomohol premeniť štokholmskú priemyselnú zónu pri jazere na novú obytnú štvrť Hammarby Sjöstad. V Toronte pokračoval aj po neúspešnej kandidatúre 2008 projekt prebudovania nábrežia jazera Ontario.
Naopak, ďalšie americké mesto Chicago, ktoré prehralo boj o olympiádu 2016 s Rio de Janeirom, zrejme žiadne z veľkých plánov nezrealizuje. Mesto je však na rozdiel od brazílskej metropoly infraštruktúrne dobre rozvinuté. Znovu kandidovať zatiaľ neplánuje. Niekde na polceste zostal Peking (2008). Kým časť športovísk a olympijskú dedinu projektoval po vzore Barcelony tak, aby sa dali po skončení podujatia jednoducho premeniť na konferenčné centrum, galérie, zábavný pak a bývanie, olympijský štadión, preslávené obrovské Vtáčie hniezdo, je dnes skôr turistickou atrakciou ako funkčným miestom pre podujatia.
Komunistická krajina sa navyše nezaprela pri „čistení“ metropoly od starých mestských štvrtí. Státisíce ľudí nechala vláda presťahovať na perifériu, mnohé zo zborených častí mesta pritom vôbec nestáli v ceste budovaniu olympijskej infraštruktúry. Vláda rýchlo hospodársky napredujúcej krajiny len využila hry na to, aby pozemky získali developeri pre moderné projekty. Horšie ako zánik atmosféry týchto starých susedstiev je strata dôstojnosti ich obyvateľov, ktorých informovali o búraní domov na poslednú chvíľu a ponúkli im slabé finančné vyrovnanie.
Podobnou cestou sa vydali aj usporiadatelia najbližších dvoch olympiád – Brazília a Rusko. Obe patria spolu s Čínou do skupiny rýchlo sa rozvíjajúcich krajín BRICS a rovnako chápu veľké športové podujatia ako príležitosť ukázať sa, zvýšiť si sebavedomie, pritiahnuť investorov, turistov a využiť organizáciu hier na skokový rozvoj. Zhodne sa im však ušla kritika za porušovanie ľudských práv. V Riu de Janeiro sa rozhodli postaviť olympijský park na mieste favely, chudobnej chatrčovej štvrte. Tisícom jej obyvateľov sa však nepáčilo, že sa musia okamžite presťahovať bez dostatočnej finančnej kompenzácie na nový domov. Pripomenulo im to brutálne zásahy polície a armády vo favelách známych kriminalitou a obchodom s drogami. Nasledovali pouličné protesty.
Plány organizátorov komplikujú aj požiadavky robotníkov na stavbách dožadujúcich sa vyšších príjmov. Pre štrajky meškala výstavba štadiónov pre budúcoročné futbalové majstrovstvá sveta. Brazílske úrady si zrejme mysleli, že všetko prebehne hladko ako v Číne. Obyvatelia sa na korupciu a bezohľadný prístup pri vyvlastňovaní a výstavbe sťažujú aj v ruskom Soči, ktoré bude hostiť zimnú olympiádu na budúci rok. Medzinárodné organizácie tiež upozorňujú, že výstavba ohrozuje životné prostredie.
Pre Slovensko je užitočné sledovať, ako napreduje príprava hier práve v takýchto krajinách, ktoré nemajú dostatočne vybudované demokratické štruktúry a občiansku spoločnosť. Aj my totiž máme skúsenosti s pochybným vyvlastňovaním pri stavbe diaľnic. Aj vo vyspelejších krajinách sú olympiády spojené s korupciou, niekoľkonásobným prekročením plánovaných nákladov či vyvlastňovaním pozemkov a pretláčaním projektov, ktoré by inak nemali šancu dostať povolenia, pod rúškom verejného záujmu.
Olympijská kandidatúra je náročný proces. Projekt musí spĺňať prísne kritériá v oblasti dopravy, bezpečnosti, zdravotníckych služieb, ubytovania, životného prostredia, financií, marketingu, médií, vízových a imigračných procedúr a samozrejme športovísk. Práve neskoršie využitie športovísk, ktoré musia mať aj dostatočnú divácku kapacitu, je najmä v menších mestách a chudobnejších krajinách problém. Premyslený musí byť aj koncept olympijskej dediny s množstvom tréningových zariadení.
Olympijský výbor tiež požaduje dôveryhodné dôkazy, že všetky plánované zariadenia a infraštruktúru je možné postaviť načas. Od organizátorov si to žiada prípravu všetkých povolení a rozpočtu, ktoré to zaručia. Nehovoriac o tom, že všetky projekty musia byť architektonicky a technicky hotové. Takáto vysoká pripravenosť projektu si vyžaduje, aby ešte pred odovzdaním kandidatúry prebehli potrebné verejné diskusie, preskúmanie vplyvov na životné prostredie a územné konanie. Vyžaduje si to získanie množstva povolení od rôznych orgánov. Takýto proces trvá aj v krajinách s oveľa lepšie fungujúcimi úradmi, než na Slovensku, dlhý čas, často až v rokoch.
Čo teda rozhoduje, či bude olympijský projekt pre mesto prínosom alebo záťažou? Najviac záleží na tom, aký prístup si organizátori zvolia. Či sa pozerajú na hry ako na cieľ, alebo ako na šancu na rozvoj miesta prostredníctvom usporiadania hier. V druhom prípade nezostane po nepridelení olympiády pocit zbytočne vynaloženej práce a prostriedkov.
Obvykle má prehra väčší prínos pre mestá, ktoré nie sú dostatočne rozvinuté a nová infraštruktúra zlepší život ich obyvateľov na dlhé roky. Neúspešní kandidáti majú čas zamyslieť sa, ktoré z týchto projektov mestu pomôžu a využiť nahromadenú energiu, nadšenie a záujem na ich realizáciu. Dlhší čas na prípravu a výstavbu zároveň môže znížiť náklady a záťaž na obyvateľov a životné prostredie. Alebo môže neúspešná kandidatúra pomôcť urýchliť plány na rozvoj alebo premenu lokalít, ktoré už boli plánované.
V konečnom dôsledku o úspechu rozhoduje pocit obyvateľov, či v nich olympijská kandidatúra alebo organizácia vyvolala hrdosť a nadšenie z nových dominánt, alebo zanechala trpkosť pre vysoké náklady, zaniknuté susedstvá či jednoducho preto, že im zbúrali domy a museli sa presťahovať.
Poľská strana odhaduje rozpočet „našich“ hier dosť nízko. Odôvodňuje to tým, že krajiny nepotrebujú budovať toľko infraštruktúry ako iní usporiadatelia. Slovensko by na svoj diel hier nepotrebovalo veľa nových športovísk. Investíciu by si vyžiadali zimné štadióny v Poprade a Liptovskom Mikuláši, ak by sa u nás hral aj hokejový turnaj. Otázne je, ako by sa riešilo rozširovanie súkromných zjazdoviek v Jasnej. Spomínalo sa aj dobudovanie ciest z Tatier na západ aj východ, lepšieho spojenia Popradu so Zakopanym a parkovísk. Zmodernizovať by potrebovalo aj popradské letisko, ktoré dnes nemá žiadne pravidelné linky.
Primátor Popradu Anton Danko sa vyjadril, že ak by sa len zmodernizovalo letisko a vybudovala lepšia cesta do Zakopaneho, stála by kandidatúra za to. Tatranci spomínajú, ako sa pred majstrovstvami sveta v lyžovaní v roku 1970 vybudovali lanovky, cesty, parkoviská, byty a zrekonštruovalo letisko. Otázkou teda je, čo tatranský región naozaj potrebuje pre skvalitnenie života a čo by jeho obyvateľom a návštevníkom slúžilo aj roky po skončení olympiády.
Foto – Chicago Bid Book
