Architekt. Ani diktátor, ani ohýbač chrbta

Architekt Ľubomír Závodný začínal svoju profesionálnu dráhu ako projektant obchodných stavieb. Tých sa nevzdal dodnes. V portfóliu realizovaných projektov má aj rodinné domy, kostoly, kaviareň či banky. Architekt má podľa neho zvládnuť všetky typy stavieb. Špecializovať sa iba na jednu oblasť by bolo zabíjanie kreativity. A tá je v tejto práci podstatná.

Ľubomír Závodný pôsobí v architektonickej brandži už takmer 25 rokov. Po skončení štúdia architektúry nastúpil do Projektového ústavu obchodu, kde sa venoval navrhovaniu obchodov, hotelov a iných komerčných stavieb. Bola to pre neho výborná škola života. Musel sa naučiť pracovať samostatne, komunikovať s inými odbornými profesiami a dostal sa aj k invenčnej práci. Dodnes stavia na týchto skúsenostiach.

Po roku 1989 si s kolegom založil vlastnú architektonickú kanceláriu. Popri podnikaní na vlastnú päsť si vyskúšal aj pôsobenie na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent. Neskôr sa osamostatnil a začal podnikať pod vlastným menom. „Je férové vystupovať pod vlastným menom a neskrývať sa za nič nehovoriace názvy. Som zodpovedný za to, čo vytvorím, a meno slúži zároveň ako značka,“ myslí si. Vo firme nie je sám. Má spoločníka stavebného inžiniera a zamestnáva jedenásť ľudí. Na partnera sa spolieha v stavebných veciach, on sa venuje architektonickej časti firmy.

Sloboda tvorby

Obyčajný deň architekta pozostáva z práce na počítači, navrhovania a komunikovania s kolegami v tíme. Klasické rysovanie sa už nenosí a stôl s rysovacími pomôckami v kancelárii nevidno. Ľ. Závodný sa k projektovaniu dostane zvyčajne iba po večeroch a víkendoch. Jeho pracovný deň sa skladá skôr z množstva stretnutí s klientmi a návštev stavieb. „Mám už viac manažérskych povinností,“ hovorí architekt. Na ňom leží aj získavanie zákaziek. Začínajúci architekt dostáva zákazky zväčša účasťou a výhrou v architektonických súťažiach, architekt s renomé môže získať klientov aj referenciami.

To je aj prípad Ľ. Závodného. Napriek tomu aj on chodí na súťaže. „Súťaž je o slobode tvorby a to je v tomto povolaní podstatné,“ tvrdí. Podľa neho niektorí architekti chodia na súťaže s tým, že sa snažia ponúknuť vlastný názor aj za cenu nedodržania podmienok, a teda s istotou nezískania výhry. Robí to aj jeho firma. To, že ich návrhy skončia v „šuplíku“, nie je pre nich demotivujúce. „Každý proces tvorby architekta o niečo obohatí a to je dôležité,“ tvrdí Ľ. Závodný.

Umenie komunikovať

O architektúre sa hovorí aj ako o matke umení. Podobne aj architekt by mal byť multidisciplinárny človek. Spája v sebe remeselníka, umelca, technika, ale mal by ovládať aj psychológiu. Tú potrebuje najmä pri rokovaní s klientom. „Nestačí len vyrobiť dobrý projekt, treba ho vedieť aj obhájiť pred investorom,“ tvrdí.

dom nábytku Átrium

Komunikácia s klientom musí byť podľa neho otvorená z oboch strán. Architekt by nemal byť diktátorom a tlačiť objednávateľa do niečoho, čo nechce. „I keď niekedy sa diktátorské sklony architekta vyplatili a vznikli unikátne diela,“ uvažuje Ľ. Závodný. On sám však radšej volí diskusiu s klientom. Snaží sa, aby bol spokojný zadávateľ, ale aj jeho musí dielo uspokojiť.

Miera slobody tvorby nezávisí len od zákazníka, ale aj od veľkosti projektu a typu stavby. Pri budove banky má architekt podľa Ľ. Závodného viac voľnosti, i keď investor má svoje predstavy. Pri rodinnom dome sú mantinely voľnosti obmedzenejšie. Majiteľ domu vie presnejšie, čo potrebuje, a presvedčiť ho o inom a možno úplne odlišnom riešení je pre architekta náročné. Musí sa hľadať kompromis. Ten sa niekedy nachádza ťažko. Ak má zadávateľ diametrálne odlišný vkus od architekta, stáva sa aj to, že sa spolupráca skončí. „Aj ja som mal zaujímavého klienta, lukratívnu parcelu, ale filozoficky sme si nesadli a spolupráca sa skončila,“ spomína. Odmietnuť zákazku si môže dovoliť skôr skúsenejší architekt ako mladší. „Tí skôr ohnú chrbát, ale nie je to pravidlom. Záleží na sile osobnosti,“ myslí si Ľ. Závodný.

Zasahovať či nie

Architekt potrebuje pri svojej práci rozmýšľať komplexne. Pri navrhovaní budovy by mal rešpektovať priestor a prostredie, kde bude stavba stáť. Podľa Ľ. Závodného je kontext stavby v prostredí dôležitý takisto ako samotný dom či jeho vnútro. „Nemôžete niekde navrhnúť dom s tým, že sám o sebe je úžasný, ale nepasuje k okoliu,“ vysvetľuje. Samozrejme, každý architekt má na súlad budovy a prostredia iný názor. Ľ. Závodný sa domnieva, že sa aj do radu starých domov môže umiestniť moderná stavba. Kontrast nového a starého sa nemusí biť, ak zapadá do celkového kontextu okolitých budov. Nesmie ho však rušiť. „Vezmite si modernú budovu kultúrneho centra Pompidou v historickom centre Paríža. Zo začiatku vyvolávala protesty, ale dnes si na ňu ľudia zvykli a je jeho súčasťou,“ uvádza príklad.

Bratislavský architekt má skúsenosti aj s rekonštrukciou starých budov. Napriek tomu, že osobne preferuje súčasné moderné stavby, tejto práci sa nevyhýba. Dokonca ju považuje za veľmi kreatívnu. Nie je však zástancom replík historických budov. Dom má podľa neho reflektovať dobu, v ktorej vznikol. Replika môže byť vydarená, ale ducha starého domu už nevráti.

centrála VÚB

Pri rekonštrukcii starých budov musí architekt zvažovať mieru vstupov do objektu. „Má ich byť toľko, aby nové prvky nenegovali tie staré. Keď sa to urobí dobre, môže to posilniť silu architektúry,“ tvrdí. Jeho firma napríklad rekonštruovala známu bratislavskú kaviareň Metropol, kde sa robili podobné úpravy. Napriek viacerým moderným prvkom sa však duch kaviarne zachoval. Pre architekta by mala byť dôležitá najmä funkčnosť budovy, ktorú navrhne.

Povrchnosť považuje Ľ. Závodný za častú chybu dnešných architektov i celej dnešnej spoločnosti. Pod časovým stresom sa stane, že navrhnuté riešenie nie je ideálne. Architekt by sa preto mal povrchnosti vyhýbať a radšej niekedy odmietnuť zákazku ako prácu „odfláknuť“.

Zreje ako víno

Podľa Ľ. Závodného by sa architekt nemal špecializovať na istý druh stavby. Vyhne sa tak rutine a podporí svoju kreativitu. „Princíp tvorby je rovnaký pri sakrálnych budovách, ale aj pri svetských,“ myslí si. Ambíciou architekta by malo byť robiť nielen rozličné stavby, ale aj ich interiéry. Jednoducho, realizovať stavbu kompletne. Pri bankách to nie je vždy možné, ale pri rodinných domoch je to pravidlo. Ku kompletnému servisu pre zákazníka patria aj služby architekta v oblasti autorského dozoru nad stavbou. Ich spolupráca sa nekončí ani po realizovaní projektu. „Som rád, keď spolupráca pokračuje na základe poradenstva a niekedy prerastie až do priateľstva. Je príjemné, keď sa zákazník po rokoch so mnou skontaktuje, aby som mu pomohol vybrať vhodné umenie do domu, ktorý som mu navrhol,“ hovorí.

Na tomto povolaní sa Ľ. Závodnému páči aj to, že nie je limitované vekom. Architekt vekom naberá skúsenosti, je vyzretejší a kvalitnejší. „Je to podobne ako s červeným vínom – čím je zrelšie, tým je lepšie,“ usmieva sa a spomína architekta Oskara Niemeyera, ktorý tvorí aj po prekonaní stovky.

Foto - Maňo Štrauch a www.zavodny.sk