Ivana Pasečná
O blogu
Som autorizovaná krajinná architektka a spoluzakladateľka štúdia 2ka. Zaoberáme sa kompletnou projektovou činnosťou v oblasti priestorového plánovania a krajinnej architektúry. Pôsobila som vo viacerých renomovaných architektonických ateliéroch vo Švajčiarsku, Barcelone, Írsku a ČR. Mojim záujmom sú súčasné trendy v oblasti urbánnych otvorených priestranstiev. Venujem sa im aj publikačne. Mojím cieľom je inšpirovať sa svetom a priniesť inšpiráciu domov. Vytvárať miesta, ktoré chcú ľudia nielen navštíviť, ale ani z ktorých nebudú chcieť odísť. V súvislosti s tým sa venujem aj vedeckej činnosti v odbore Urbanizmu a územného plánovania na FA STU v Bratislave.
Nedávno som sledovala zasadnutie z mestského zastupiteľstva v Bratislave, čo ma podnietilo k úvahám týkajúcim sa financovania verejných priestorov zelene v mestách. Nielen v našich mestách, ale i v indickom Bombaji je problém s financovaním verejných priestorov (parkov, promenád) z daní (mesta). Tamojší miestni aktivisti argumentujú, že ak môžu byť ich finančné prostriedky vynaložené na údržbu a budovanie verejných toaliet, odkvapov a dlažby, prečo nie aj na verejné priestory zelene?
Keďže mesto nie je schopné udržiavať tieto priestory, dáva ich do správy súkromným osobám, ktoré ich za pomoci obyvateľov udržiavajú. Prečo nie je možné použiť verejné peniaze na verejné priestory? Čo je lepšie? Dať obyvateľom neadekvátny (vyschnuté nepôvodné druhy drevín, tematika Tatier zhmotnená formou lacných detských zariadení neladiacich s modernou architektúrou) verejný priestor typu Tatranský parčík (Riverpark), ktorý je vo vlastníctve súkromníka, alebo ponechať ho chátrať vo verejnom vlastníctve? Názory užívateľov týchto priestorov sa rôznia.
Som rada, že môžem pozitívne reagovať na pravdepodobne náhodnú súvislosť témy predošlého blogu zameraného na zlepšenie cyklistickej dopravy v Bratislave a zhmotnenie snahy mesta zrealizovať systém požičiavania bicyklov. Nepáči sa mi však, že ešte aj na nich má byť umiestnená reklama. Stromoradia nahrádzajú ,,bilboardadia’’. Dá sa nájsť kompromis medzi do očí bijúcou komercionalizáciou verejných priestorov a schopnosťou verejnosti (mesta) ich financovať?
Čiastočným, ale zároveň systémovým riešením situácie by mohlo byť vyhotovenie evidencie všetkých verejných priestorov (passport zelene..) v Bratislave a ich majetku a zariadení tak, ako je tomu už vo Veľkej Británii, Austrálii a na Novom Zélande. Jestvoval by reálny podklad pre formulovanie nákladov pre rozpočet mesta, ktoré by tak získalo argumenty na financovanie týchto priestorov. Vo Fínsku sú poplatky za údržbu verejných priestorov záväzné, na Slovensku ich financovanie pochádza z našich daní, teda za ich správu sú zodpovedné mestské orgány.
Ak má mesto záujem o čerpanie prostriedkov z EÚ jeho predstavitelia by sa mali zamyslieť nad evidenciou aktív verejných priestorov. Pre parky síce neexistuje trh, ale bez stanovenia ich hodnoty je ťažké ich financovať. Kde je však vlastníctvo otázne, resp. je nejasné, nie je div, že aj údržba chýba. Ak súkromný majiteľ preberá zodpovednosť za údržbu, tak prečo je pred Riverparkom kopa hliny s vyschnutými stromami? Čo sa týka údržby, zapojiť by sa mohli miestni obyvatelia, ktorí by získali pocit spolupatričnosti v rámci anonymných sídlisk. Dotácie na revitalizáciu mestskej krajiny nie sú priame. Argumenty potrebujeme, aby MZP SR konečne začalo brať aj prostredie miest vážne.
Ako ideálna sa javí tiež trendová možnosť spolufinancovania verejných priestorov, partnerstva verejného a súkromného sektora, kde samospráva neťahá za kratší koniec ako investor. Vo vyspelých európskych krajinách sa investori zvyčajne podieľajú 10 až 15 percentami na zveľaďovaní verejnej sféry, ale aj na vytváraní vysoko kvalitných verejných priestorov, do ktorých sú osadené ich stavby. Ďalším zo spôsobov je samofinancovanie ako súčasť vo svete (USA, Londýn) populárnej urbanistickej metódy miestotvorby (Placemaking). Mestá nemajú rozpočty na plánovanie tak, ako kedysi a tak sa šikovná metóda plánovania využívajúca miestne partnerstvá, ktoré vedú k väčšiemu zapojeniu komunít v duchu hesla „ľahšie, rýchlejšie, lacnejšie“ stáva efektívnejším prístupom. Vyznačuje sa krátkodobými projektmi menšieho rozsahu v nevyužívaných a nefunkčných verejných priestoroch.
