Reakcia na článok Čierne príbehy hnedých území popisujúci stav slovenských hnedých území, tzv. browndfieldov a možností ich rozvoja.

Hnedé územia v mestách  a obciach je téma naozaj na citlivé uvažovanie .Na záver článku autora Martina Labanca  Čierne príbehy hnedých území uverejnenom v TRENDE  dňa 31.3.2011 je citát   v ktorom  ing. Čarnogurský zapolemizoval nad  chátrajúcimi  poľnohospodárskymi dvormi , ktoré vraj treba hromadne sanovať ....

Nuž áno mnohé treba sanovať,  ale mnohé treba revitalizovať. To čo sa udialo so slovenským poľnohospodárstvom za uplynulých 20 rokov je trestuhodný zločin všetkých ponovembrových politických garnitúr. Kedysi kvitnúci rezort je v troskách.

Pamätám si hrdé konštatovania prednovembrových predsedov roľníckych družstiev , ktorý zopár málo rokov pred a po novembri mohli zrazu chodiť  do západnej Európy a do Ameriky. Naše poľnohospodárstvo sa  vtedy podobalo viac tomu americkému ako západoeurópskemu . Veľké lány umožňovali nasadiť  efektívnu techniku. Ale prišiel november a s ním aj mnohí  naslovovzatí odborníci v národohospodárskych rezortoch. Keď som potom po novembri videl na jednom poli orať starého otca a syna v stredných rokoch na  starom pluhu do ktorého bol zapriahnutý biedny  koník  doslova som zaplakal. Nechcel som veriť vlastným očiam . Odvtedy prešli  viac ako dve desiatky rokov a slovenský vidiek spustol.  Rozdielne dotácie v európskom priestore je niečo čomu  nedokážem prísť na chuť . Ak sú dotácie  násobne rozdielne  a v jednom ekonomickom priestore , nemožno to  nazvať inak ako koloniálnou praktikou západu a dovoz potravín nedovoleným dumpingom  na ktorý nereagujeme . Živočíšna výroba sa prakticky rozpadla. Je stratová a tak dvory na ktorých sa kedysi chovali desaťtisíce ošípaných a hovädzieho dobytka sú dnes bez náplne. Poľnohospodár dochádza do mesta , aby sa dal zatvoriť do výrobnej haly za výrobný pás. Vstáva skoro ráno , aby domov prišiel neskoro večer. Stal sa z neho brojler, ktorý nevidí slnko. Cesty sú prepchaté za prácou sa sťahujúcimi  vidiečanmi  , ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť si v mieste pracoviska byt, pretože byt je drahý . Štát nemá dvadsať rokov  akceptovateľnú  bytovú  politiku – všetko čo v tejto oblasti organizuje je len horšie a zle. Dvadsaťpercentná  daň neumožňuje mladým ľudom si kúpiť nový byt a preto si nechcú založiť rodinu. Rodinu treba totiž voviesť pod strechu . Rodina nemôže bývať pod mostom , alebo v stane . Situácia s bytmi je dnes u nás horšia ako v šesťdesiatich rokoch minulého storočia .Rozpad rodiny má ale fatálne následky . O staršiu generáciu sa v priebehu desať dvadsať rokov  asi nebude mať kto starať , a ak raz štát prestane vyplácať penzie a ja sa obávam , že nie sme ďaleko od tej doby ,  budeme svedkami ako sa stovky zúbožených starých bezdomovcov tmolia ulicami , ako zaspávajú v pivniciach a umierajú opustení pod plotmi ...

Nie neodbočil som od témy . Iba ukazujem ako všetko so všetkým súvisí.....

   Žiaľ stav slovenskej reality je žalostný . Mnohí si to ešte stále nechceme pripustiť , ale je to tak. Ocitli sme sa v nezávideniahodnej pozícii . Je neodškriepiteľným faktom , že sme sa vo vlastnej krajine stali za dvadsať rokov gastarbaitrami . Robíme v tu inštalovaných fabrikách za mzdu menšiu ako podpora v nezamestnanosti tam , kde sa skladáme na europomoc.  Nestaviame vlastné projekty. Všetko,  čo sa stavia sú úbohé chodníky a námestia, resp. zateplenia starých panelákov ,   označené ako europrojekt.  Dvadsať rokov sa naši politici preťahujú nad smiešnym projektom diaľnice , ktorú nie a nie dostavať . Ostatné infraštrukturálne projekty ostávajú zúfalo zanedbané a tak vnútorný dlh Slovenska nepozorovateľne ale hrozivo narastá . Mám ďaleko od toho , aby som chválil doby minulé – ale možno pomôže otvoriť mnohým oči , ak  spomeniem , že komunisti dokázali za dvadsať rokov Slovensko industrializovať. Že postavili desiatky závodov , elektrární , nových ciest a železníc. O bytoch a školách nehovoriac.... -   To, že sa na Slovensku nedá domôcť práva , že lekárom a učiteľom  je odopierané slušné ohodnotenie , že sa na Slovensku nebývalo udomácnila korupcia nie je nič nové . To tu bolo aj pred tým. Ak však ľudia zistia , že nie je na dôchodky a že ich nemá kto ošetriť, môže sa ľahko stať , že začnú volať po dobách spred novembra 89 – a to už  asi nebude dobré a ani smiešne .  Súčasný stav slovenskej reality  je predovšetkým dielo politikov. Ryba totiž ako je známe vždy smrdí od hlavy.  Netvrdím , že mohli dokázať nemožné a zabrániť nebezpečnému vrstveniu obyvateľstva , tvrdím však , že Slovensko  nemuseli vytunelovať a predať v miere tak obludnej .

Je nebezpečné , ak sa čoraz viac  lekárov a učiteľov  sa cíti zatrpknuto a  zvažuje svoju emigráciu do zahraničia . Je nebezpečné , ak robotníci , učitelia a lekári žijú doslova od výplaty k výplate , keď neexistuje stredná trieda , keď sa čoraz viac ľudí prepadá do chudoby . Sme svedkami ako štát postupne  stráca svoju úlohu , keď nedokáže vynútiť právo, keď poskytuje čoraz menej služieb,  keď  zároveň diferencuje a nedokáže efektívne menežovať  ,   evidentné nezrovnalosti  necháva nepochopiteľne bez riešenia a nespravodlivo  a často  klientelisticky  rozdeľuje spoločné statky .

 Príkladom  môžu byť sú učitelia ,  lekári a  zdravotní  pracovníci. .Ľudia , ktorí sa stali aspoň z veľkej väčšiny tým,  čo sú, z vnútorného presvedčenia pomáhať druhým. Náš štát ich núti  vykonávať  služby bez adekvátneho ohodnotenia , na  rozdiel od napríklad sudcov , notárov a prokurátorov . A  hoci sa v zásade nejedná v  prípade sudcov a prokurátorov o náročnejšiu a nebezpečnejšiu prácu , hoci na   svoje postavenie sudcu a prokurátora  potrebujú sudcovia a prokurátori  porovnateľný čas prípravy / štúdia/ sú lekári ohodnotení  podstatne slabšie. Sú nútení pracovať viac a dlhšie . A sú aj  vystavovaní oveľa viac možným perzekúciám za omyly, ako sudcovia a prokurátori .  Náš štát  ich trestá  aj tým , že napriek tomu , že sú nútení pracovať v nebezpečnom prostredí / infekčnom a silne  stresujúcom /, často v nadčasoch , nezohľadňuje im  túto skutočnosť podobne ako policajtom, napríklad menším počtom povinne odslúžených rokov.

Naopak náš štát uprednostňuje  politikov samospráv , ktorým dáva trestuhodnú možnosť nadeľovať si svojvoľne prostriedky zo štátneho rozpočtu na vlastné odmeny,  policajtov a  represívne zložky – čo je  smutné  poznanie  dvadsať rokov po porážke komunizmu a možno aj nelichotivá  charakteristika štátu  . Silové  a represívne zložky profitujú zo slabých výkonov politikov . Sú lenivé a nevzdelané .V neustálom preťahovaní sa politických garnitúr si zvykli na svoj status nedotknuteľných a nepostrádateľných  . Za to sa  politikom odmeňujú okrem iného napríklad   skresľovaním štatistík , čo má však fatálne dôsledky . Odmietanie trestných podaní   podporované trestuhodne  nastavenými  prémiovými  ukazovateľmi,   má za následok nie len spomenuté skresľovanie štatistík , / Slovensko sa údajne nachádza na popredných miestach bezpečnosti , pokiaľ ide o pomer trestných činov na obyvateľa v Európe a je  takmer bez hospodárskej kriminality , hoci všetci vieme , že práve táto oblasť dosahuje u nás obludné rozmery /ale má fatálny dopad na vnímanie svojej právnej istoty každého obyvateľa krajiny .

   Všetko sa zdá smeruje k bodu v ktorom opäť raz masy rozhodnú o osude budúcnosti. So smútkom pozorujem ako v zásade   nastala demontáž eurozóny a ako pozvoľna a plíživo vstupuje anarchia do našej každodennej reality. Zmena svetovej paradigmy sa zdá je na spadnutie. Opäť raz príde k prerozdeľovaniu majetkov a k zoštátňovaniu. Verím , že zoštátniť sieťové odvetvia je správne a nevyhnutné. /Obávam sa však , že v našich zemepisných šírkach môže zoštátnenie nabrať opäť raz grandiózne rozmery spolu so všetkými sprievodnými znakmi takéhoto procesu /.Štát , ak chce niektoré funkcie plniť a byť akceptovaný sa nesmie vzdať vlastníctva a správy plynovodov , vodovodov , elektrických sietí, nerastného bohatstva a pôdy. Výstavbu  inžinierskych sietí celospoločenského významu  musí presadzovať vo vyššom spoločenskom záujme . Nemôže sa stávať že hocaký záhradkár zastaví výstavbu diaľnice, že opravy sietí v mestách a sídlach sa dejú parciálne a nekoordinovane.

 Vrátim sa však naspäť k téme . Brownfieldy sú dedičstvom . Sú daňou za prosperitu v minulosti. Na ich sanáciu sa však nemôžeme skladať všetci tak ako navrhuje ing. Čarnogurský.  Bola by to ďalšia nespravodlivosť. K brownfieldom sa mnohí vlastníci dostali doslova za babku . 

 Verím, že novela zákona o daniach bude pamätať aj na brownfieldy . Som za to , aby sa nevyužívaný  brownfield stal  majetkom obce alebo štátu. Stačí ich progresívne zdaniť a neskôr exekuoovať.  Veď prečo by mal mať špekulant a nehodný vlastník právo znepríjemňovať nám život devastáciou životného prostredia . Takému vlastníkovi treba jeho majetok  jednoducho  zobrať , už aj s ohľadom na to , že ho neraz získal ako som povedal za babku.

 Súhlasím  s Čarnogurským / mladším/ v tom , že je treba zriadiť revitalizačné programy – ale nie pri likvidácii poľnohospodárskych dvorov , ale pri revitalizácii slovenských pomerov. Aby obozretné hospodárenie správcu spoločných statkov nebola výnimka , ale bezpodmienečná nutnosť  a požiadavka na výkon verejnej funkcie .....