Myšlienka vybudovania priemyselného parku v Lučenci na efektívnejšie využitie lokálnych ložísk nerudných surovín oslávila tento rok desaťročie. No ekonomický život v meste sa za ten čas príliš nezintenzívnil, skôr naopak. Z pôvodných priemyselných firiem prežilo len zopár, nové nevznikli. Názov 1. Európska silikátová organizácia nesie zatiaľ len administratívny mrakodrap, ktorý vyrástol v centre.
Hoci v týchto dňoch by sa mal do priemyselného parku prihlásiť prvý dlho očakávaný investor, s myšlienkou silikátového údolia americký dodávateľ autokomponentov Johnson Controls veľa spoločného nemá.
Lučenec však potrebuje ako soľ príchod akejkoľvek výroby, ak chce znížiť nezamestnanosť a obnoviť svoju pozíciu ekonomického centra novohradského regiónu. Tú zatiaľ naznačuje len historicko-moderné centrum.
Starí odišli, noví neprišli
Aj keď na rozdiel od iných slovenských miest nestál priemyselný potenciál Lučenca na jednej veľkej fabrike, problémy sa mu koncom minulého storočia ani tak nevyhli. Transformácia totiž negatívne postihla drvivú väčšinu podnikov. Väčšina miestnych firiem prešla kupónovou privatizáciou.
Akcie sa dostali medzi ľudí a investičné fondy, ktoré rozvoj nepriniesli. Na nešťastie pre mesto bola štruktúra priemyslu zameraná na najviac problémové odvetvia – potravinárstvo či textilný priemysel. Krachy mliekarne Lumilk, konzervárne Lukon či textilky Lute rozšírili rady nezamestnaných o stovky ľudí.
Na ich mieste žiadne nové firmy s porovnateľným významom nevznikli. O niečo neskôr skrachovali aj opravárenské dielne Novop. Hoci sa firma pokúšala ozdraviť a preorientovať produkciu na výrobu autobusov, neuspela.
Priamo v Lučenci tak z prednovembrovej doby ostalo len niekoľko väčších zamestnávateľov. Ani u nich však pracovné miesta nepribúdajú. Medzi hlavné mestské podniky patril v minulom storočí drevársky závod skupiny Mier. Výroba sa skončila, v jej priestoroch podniká a.s. Ekoltech. Nábytok a bytové doplnky (hlavne pre sieť IKEA) však vyrába v závode vo Fiľakove.
Ani fabrike na výrobu keramických dlaždíc Novoker privatizácia istotu nepriniesla. Naopak, trpela bojom o ovládnutie. S novým názvom Bloomsbury Pacific Slovakia síce stále zamestnáva zhruba 700 ľudí, reštrukturalizácia stavy pomaly znižuje.
Tradíciu výroby stavebných látok živia aj Ipeľské tehelne. Zmeny viac práce nepridali ani v a.s. Poľnonákup Belar Novohrad, ktorá patrí pod skupinu Belar Group.
Sú však aj firmy, ktoré sa v Lučenec rozbehli a rastú. Jeden z najväčších spracovateľov mäsa na Slovensku, s.r.o. Mäsokombinát Hrádok, sa na svoju pozíciu prepracoval z lokálnej firmy.
Úspešným príbehom je aj expanzia obchodnej a.s. M-Market. Svoj úspech položila tiež na prekročení hraníc regiónu. M-Market v obchodnej sfére konkuruje aj nadnárodným reťazcom. Dôkazom je aj siedma priečka v rebríčku TREND Top najväčších potravinárskych obchodných firiem vďaka vlaňajším vyše štvormiliardovým tržbám.
Novú prácu však Lučenčanom dávajú najmä menšie firmy. Príkladom sú viaceré textilné fabriky – výrobcovia kravát. Na kedysi uznávanú výrobu skrachovanej smaltovne Kovosmalt v neďalekom Fiľakove nadviazala výroba komanditnej spoločnosti Thorma. Ďalším pokračovateľom je bratislavská s.r.o. Festap s výrobným závodom tiež vo Fiľakove.
Ciele jasné, cesty sa menia
„Prvoradým cieľom je zvýšenie zamestnanosti a rozvoj mesta,“ hovorí primátor Milan Marko. Veď región eviduje mieru nezamestnanosti na úrovni 18 percent. Tento cieľ však trvá už celé roky. Zosobňuje ho myšlienkou priemyselného parku. Priemyselná zóna v južnej časti mesta figuruje v územnom pláne Lučenca od roku 1997.
Celá genéza jej príprav sa spájala so žiadaním o štátnu pomoc. Lučenecká zóna tak patrila medzi prvých žiadateľov o podporu pri budovaní priemyselných parkov.
Až po prijatí novej stratégie Ministerstva hospodárstva (MH) SR začiatkom roka sa však šance Lučenca zreálnili. Park sa dostal do skupiny lokalít, spomedzi ktorých sa mali vyberať kandidáti na štátnu pomoc. Pripravovaná zóna už podporu aj získala. Vláda na jednom zo septembrových rokovaní akceptovala zámer MH SR podporiť osem lokalít príspevkom na budovanie technickej infraštruktúry v rámci regionálneho rozvoja.
Tridsaťmiliónový príspevok smeroval najmä do pripojenia na prívod vody, desatina bola určená na vybudovanie plynovej prípojky. Referenčným projektom, ktorý otvoril cestu k podpore, má byť závod divízie autokomponentov koncernu Johnson Controls.
Príspevok mal podľa MH SR pomôcť presvedčiť koncern, aby závod na výrobu výplní do automobilových sedadiel umiestnil práve do Lučenca. Johnson Controls však finálny projekt ešte stále neohlásil, podľa hovorkyne pre Európe Astrid Schafmeister by sa tak malo stať na jar budúceho roka.
Kto bude ďalší?
Priemyselná zóna by mala zaberať takmer sto hektárov. Niečo vyše desatiny, čo by malo v prvej fáze postačovať, má mesto podľa primátora už vo svojom vlastníctve.
Disponuje aj zmluvou o budúcej zmluve na nadobudnutie ďalších skoro 31 hektárov. V druhej etape počíta mesto aj s relatívne bezproblémovým získaním 45 hektárov. „So Slovenským pozemkovým fondom je predrokovaný dlhodobý prenájom,“ spresňuje M. Marko. V hre sú aj ďalší potenciálni investori, no ich príchod je ešte v značne hypotetickej rovine.
Zlepšenie pozície mesta v lákaní zahraničných firiem by malo priniesť aj dobudovanie cestnej infraštruktúry. Prvou úlohou je podľa M. Marka pripojenie cesty z Veľkého Krtíša na hlavný rýchlostný ťah smerom na Košice.
Dosiaľ totiž cesta prechádza centrom mesta. Riešením má byť severovýchodný obchvat Lučenca, ktorý by krtíšsku cestu napojil na rýchlostný ťah Zvolen – Košice, ktorý vedie nad mestom. „Pred niekoľkými dňami sme dostali prísľub z Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR na dotáciu do severného dopravného okruhu so začatím v roku 2006,“ teší sa primátor.
Silikátové vízie
Pri zrode myšlienky priemyselnej zóny stál však zámer využitia zásob nerudných materiálov v slovenskej časti novohradského regiónu. Takzvaná silikátová zóna mala generovať rozvoj nielen v Lučeneckom okrese, ale aj v okolí Veľkého Krtíša, Poltára, Rimavskej Soboty a Revúcej. Mala tak nadviazať na doterajšie využívanie nerudných surovín, no rozšíriť ho aj o moderné využitie týchto látok.
- Kým Slováci projektovali, Maďari konali
Kým na Slovensku krachovali pokusy rozhýbať priemyselný park, v maďarskej časti novohradského regiónu priemysel rástol, čo nepochybne odčerpalo časť potenciálnych investorov. Priemysel župy Nógrád sa zakladal na ťažbe a využití hnedého uhlia. Útlm ťažby zobral ľuďom prácu, postupne však región našli zahraniční investori, rozhýbali sa aj miestni podnikatelia. V regióne vyrástla štvorica priemyselných parkov, Viacerí investori našli centrum župy, 46-tisícový Salgótarján. Park s rozlohou 83 hektárov funguje aj v Retságu, vyrába v ňom aj japonský výrobca elektroniky TDK. Hoci si slovenská a maďarská časť novohradského regiónu v lákaní investícií konkurujú, pripravujú aj spoločné projekty. Ako Euroregion Neogradiensis. Medzi hlavné ciele regionálneho rozvojového programu patrí okrem spolupráce pri využívaní surovinových zdrojov aj kooperácia v oblasti rozvoja dopravnej infraštruktúry, ľudských zdrojov, ochrany prírody. Možnosť spolupráce existuje aj v oblasti cestovného ruchu. Sám Lučenec má medzi rozvojovými programami okrem priemyselnej zóny a rozvoja infraštruktúry aj zastrešenie a opláštenie zimného štadióna a vybudovanie cyklistického náučného chodníka.
Zatiaľ sa však myšlienka pohybuje skôr v rovine výskumu, o aplikáciách sa len diskutuje. Jedným z nositeľom myšlienky je v Lučenci regionálna komora Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory a jej špeciálna sekcia nerudných surovín.
Riaditeľ regionálnej komory Vladimír Bystriansky je o projekte presvedčený. Sekcia si podľa neho kladie za úlohu rozvoj odborných poznatkov a podporu ich uvedenia do praxe. V polovici novembra zorganizovala tretí ročník konferencie Eurosilikát 2004 – Inovácie a zvyšovanie konkurencieschopnosti v ťažbe a spracovaní nerudných surovín.
Podľa V. Bystrianskeho je cieľom rozšírenie doterajšieho tradičného využitia nerudných surovín v sklárstve, výrobe obkladačiek, žiaruvzdorných materiálov a tehál. „Možnosti sa núkajú napríklad v poľnohospodárstve, ekológii či automobilovom priemysle, ale aj v rozšírení použitia v stavebníctve,“ vymenúva šéf regionálnej obchodnej komory smery, ktorými sa uberá výskum a mali by sa dočkať aplikácie v praxi.
Ako príklad uvádza využitie čadiča, veľkovýroba a využitie bazaltových vlákien však podľa neho ešte nie je technicky zvládnutá.
Sústredenie výskumu na perspektívne segmenty a jeho prepojenie s praxou ma zabezpečiť záujmové združenie 1. Európska silikátová spoločnosť. Jeho členmi má byť banskobystrický vyšší územný celok, Technická univerzita Košice, Technická univerzita Zvolen, Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre a firmy Avant a Ipress Inžiniering.
Mrakodrap čaká na nájomníkov
Hoci sa zúčastnené strany na vzniku spoločnosti dohodli už koncom jari, fungovať ešte reálne nezačala. „V súčasnosti prebieha schvaľovanie vstupu do organizácie akademickými senátmi trojice univerzít,“ vysvetľuje V. Bystriansky. Do úvahy však podľa neho pripadá spolupráca aj so zahraničnými akademickými inštitúciami.
Zatiaľ má 1. Európska silikátová spoločnosť isté najmä honosné sídlo – rovnomennú výškovú budovu, ktorá vyrástla v zrenovovanom centre Lučenca. Tú vystavali firmy z holdingu projekčno-inžinierskej spoločnosti Avant, ktorá roky intenzívne prezentovala víziu silikátového údolia.
Keďže sa Avant pre svoj projekt dostala do konfrontácie s médiami, je v komunikácii v súčasnosti opatrná. A hoci mala stavba pôvodne svojou výškou súperiť s bratislavskou budovou Národnej banky Slovenska o titul najvyššej slovenskej budovy, prednosť napokon dostal skromnejší variant. Aj tak je však 22-podlažný lučenecký mrakodrap novou dominantou mesta.
Jeho kancelárske priestory sú využité zatiaľ iba čiastočne. Okrem oddelení Avantu obsadila niekoľko poschodí v spodnej časti Allianz – Slovenská poisťovňa. Podľa hovorkyne Lucie Muthovej sa do budovy presťahovala už aj väčšia časť pobočky v Rimavskej Sobote. Aj veža nad ôsmym poschodím je zatiaľ prázdna. Potenciálne by v nej mali nájsť administratívne priestory firmy, spolupracujúce s 1. Európskou silikátovou spoločnosťou.
Foto – Milan Illík
