Nakoľko je križovatka monitorovaná kamerou, na druhý deň vás navštívi polícia a vyhráža sa pokutou. Alebo sa stane niečo iné: kontaktuje vás zástupca mestskej štvrte a opýta sa, či máte nejaký problém a či by sa dal nejako riešiť.
Občianska akcia s kužeľmi na križovatke v kanadskom Hamiltone. Zdroj: Rise the Hammer
„Takto funguje taktický urbanizmus“, hovorí mestský plánovač Mike Lydon. A ďalej rozpráva príbeh z kanadského mestečka Hamilton, kde sa občania sami rozhodli riešiť agresívnu autodopravu. Svojim zásahom do premávky rozhýbali vedenie mesta, ktoré síce najprv reagovalo podráždene, no nakoniec na základe gerilovej akcie s kužeľmi nielenže spomalilo dopravu a vytvorilo prechody na križovatke, ale začalo sa pešou dopravou zaoberať aj plošne.
K úplnosti príbehu treba dodať, že občanov k aktivite podnietil sám M. Lydon. Inšpiroval ich prednáškou o taktickom urbanizme (tactical urbanism). Tento prístup vychádza z faktu, že dosiahnuť zmenu v zabehaných mestských štruktúrach je často veľmi ťažké. Preto netreba čakať na veľké riešenia obalené do primátorských rečí, ale rozhýbať veci v malom. Taktika tu spočíva v tom, že nízkonákladové, dočasné, rýchle a niekedy hoci pololegálne mikroakcie, pri ktorých je hneď možné hodnotiť efekt a robiť úpravy, sú štartérmi hlbších a dlhodobejších zmien v meste.
Reakcia mesta v podobe prechodov a spomaľovačov dopravy. Zdroj: Jason Leach
To, čo na prvý pohľad vyzerá ako anarchistická zábava na hrane zákona, v skutočnosti funguje ako efektívny nástroj aj pre samotné radnice. Taktický urbanizmus totiž nielen pomáha lokalizovať problémové miesta a nadviazať kontakt s občanmi, ale zároveň dokáže v dobe ekonomického útlmu a prázdnych pokladníc vytvárať lacné riešenia.
K otvorenosti voči zmenám prispieva mladá generácia, sťahujúca sa opäť do peších centier miest a usilujúca sa o lepší život. Cirkuláciu nápadov navyše výrazne podporuje webové zosieťovanie účastníkov hromadnej diskusie. A urbanisti, ktorí toto všetko dokážu rozumne manažovať, sa stávajú hodnotnými partnermi miest. Ako napríklad M. Lydon so svojou výskumnou a konzultačnou spoločnosťou Street Plans Collaborative.
Vytvárať miesta
Či takéto prístupy môžu rezonovať a inšpirovať aj u nás, sa rozhodli zmapovať organizátori minulotýždňovej konferencie Public Spaces v Bratislave. Keďže okrem M. Lydona na nej vystúpila celá plejáda zahraničných i domácich architektov, urbanistov, teoretikov, zástupcov miest, aktivistov či študentov, bolo od začiatku zrejmé, že otázka tvorby „verejných priestorov“ je globálna téma.
Aby širšie publikum nezačalo hneď zívať, treba dodať, že technokraticky znejúci termín zahŕňa mestské parky, námestia, ulice, križovatky, nábrežia či ihriská. A že ide o otázku, do akej miery je po ústupe industriálnej eufórie, po ekonomickom a staviteľskom boome a v kontexte demografických, sociálnych a ekologických posunov mestský človek spokojný s prostredím, v ktorom žije.
Križovatka v centre Detroitu pred vstupom urbanistov. Zdroj: Project for Public Spaces
Premena vyľudnenej križovatky na živé miesto s novostavbami. Zdroj: Project for Public Spaces
Niet lepšieho príkladu ako americký Detroit. Mesto motorov prinieslo Amerike i svetu automobilovú kultúru, no po ústupe výroby sa vyprázdnilo, čo ešte viac zvýraznilo opustenú sieť širokých ciest bez myšlienky na pešieho človeka. Ako príklad vzdoru proti úplnému vyľudneniu niekdajšej metropoly môže slúžiť premena veľkej križovatky so štvorprúdovými cestami na verejný park Campus Martius. Miesto pripomínajúce mesačnú krajinu sa od roku 2004 stalo novým centrom života, ktoré nielenže celoročne žije množstvom akcií a v lete sa mení na pláž, ale pritiahlo aj novú výstavbu.
Prerod detroitskej križovatky je jedným z výsledkov práce neziskovky Project for Public Spaces (PPS), ktorá sa venuje urbánnemu plánovaniu. Od roku 1975 sa PPS realizovala už v stovkách projektov po celom svete. Viceprezidentka neziskovky Elena Madison prišla do Bratislavy predstaviť metódu, ktorú pri práci používajú – placemaking (miestotvorba). Ide o urbanistický prístup, ktorý sa neorientuje na tvorbu nových tvarov, ale snaží sa z existujúcich nefunkčných, nevyužívaných alebo stresujúcich priestorov vytvárať miesta, ktoré získajú identitu, zmysel a pre ľudí.
Nový park Campus Martius sa v lete mení na pláž. Zdroj: Project for Public Spaces
Prominentným príkladom je newyorská križovatka Times Square, ktorá sa v roku 2009 čiastočne zmenila na pešiu zónu. Pôvodne skúšobný projekt vznikol v spolupráci s dánskym architektom Janom Gehlom, presadzujúcim zdanlivo triviálnu myšlienku, že „mestá sú pre ľudí“.
Prerod Times Square smeroval ku spomaleniu dopravy, podpore cyklistov a pešieho pohybu, a keďže sa osvedčil, po roku stal stálou súčasťou centra mesta. Zmena miesta nielen prispela k zníženiu kolízií chodcov áut, ale pritiahnutím väčšieho počtu peších vyvrátila pôvodné obavy majiteľov komerčných prevádzok, ktorí sa báli o svoje obraty. „Ak sa takáto zmena dala urobiť na Times Square, dá sa urobiť kdekoľvek“, podotkla E. Madison.
Premena križovatky Times Square v New Yorku. Zdroj: Department of Transport NY
Pýtať sa ľudí
Scenár placemakingu sa v mnohom líši od klasickej predstavy o architektonickej či plánovacej práci. Začína sa intenzívnym kontaktom s obyvateľmi lokality pod heslom „komunita je expert“. Dáva zmysel, že používatelia priestoru sú zdrojom najrelevantnejších informácií. Podobne ako pri taktickom urbanizme aj tu sa práca neorientuje na dizajn, ale na menšie zásahy, ktoré môžu priniesť veľké výsledky. Začať to môže pri triviálnych faktoch, že ak si ľudia nemajú kde sadnúť, tak nie je dôvod, aby sa na istom mieste zdržiavali.
Placemaking je proces. Začína sa stanovením definície miesta, rozoznaním potrieb a tvorbou vízie. Potom nasleduje experiment a z jeho vyhodnotenia plynú ďalšie vylepšenia. Odvaha tohto prístupu je v tom, že peniaze sa nevnímajú ako problém. Investíciu často prináša samo riešenie.
Už klasickým príkladom je londýnsky park Northala Fields, ktorý vznikol pod taktovkou architekta Igora Marka. Tvorba miesta nielen že prebehla v komunikácii s lokálnymi obyvateľmi, čo pripravilo pôdu na to, aby si ľudia upravené územie plynule osvojili. Projekt obsahoval aj plán samofinancovania, pretože pointou nápadu bola recyklácia stavebného odpadu.
Park Northala Fields v Londýne vznikol recykláciou stavebného odpadu. Zdroj: Chris McAlleese
Taktický urbanizmus či placemaking nie sú prúdy obchádzajúce starý kontinent. Tvorbu verejných priestorov priniesli na konferencii bližšie k našim hraniciam napríklad vystúpenia architektov z Nemecka či Rakúska. Christina Steininger z viedenského ateliéru Nonconform vysvetlila, čo znamená prívlastok štúdia „Architektur vor Ort“ – architektúra na mieste.
A síce, že napríklad priestorové riešenie námestia malého mestečka nevzniká v ateliéri za stolom, ale v priamej komunikácii s občanmi. Jej vystúpenie tiež ukázalo, že participácia používateľov priestoru je síce ideálna predstava, no koordinovanie často protichodných názorov obyvateľstva je pre architekta rovnakou výzvou ako samotné urbanistické riešenie.
Kde je Slovensko
Angažovaný prístup k mestu nie je na Slovensku úplne nová a neznáma kapitola. Už pred vyše piatimi rokmi vznikla iniciatíva Mestských zásahov, čiže architektonických vstupov do mesta s cieľom vylepšiť nefungujúce, neatraktívne či problémové miesta. Myšlienka sa po Bratislave rozšírila aj do ďalších miest, no z desiatok návrhov sa zrealizovalo minimum. Stovky hodín tvorivej práce tak ostali nevyužité. Napriek lobingu architektov sa mestá postavili k ponuke vlažne. Pravdepodobne aj preto, že za návrhmi necítili priamy dopyt občanov. Chýbala koncovka, v ktorej by architekti fungovali ako kreatívny katalyzátor reálnych potrieb a požiadaviek publika voči svojmu mestu.
Ako vydarený príklad tvorby mestského priestoru aj na konferencii rezonovalo dunajské nábrežie lemujúce nákupný komplex Eurovea. Developerom sa podarilo spojiť atraktívnosť rieky s prirodzeným výskytom ľudí, ktorých priťahuje možnosť oddychu, kultúry či nákupu. Bujarenie konzumu v podobe rozširujúcich sa reštauračných prevádzok však dnes začína oddychovú líniu potláčať.
Otázka dňa však je, či a do akej miery dokáže mesto samo pokračovať v sprístupňovaní nábrežia Dunaja. Zatiaľ prevažujú skôr ironické poznámky na účet protipovodňového múru, cez ktorý rieku ani nevidieť.
Bratislavské nábrežie pri komplexe Eurovea. Zdroj: Maňo Štrauch
Na hlbšiu analýzu sa núka jeden z najväčších projektov domácej miestotvorby posledných rokov – areál zrekonštruovaných Kasárni Kulturpark v Košiciach. Hŕba architektonických cien už dostatočne ohodnotila kvalitu tvorivého vstupu. Otázka ale je, či vytvorené nové námestie má naozaj potenciál sa zaplniť a či sa z Kulturparku môže v budúcnosti aspoň v náznaku stať „obývačka mesta“, akou je napríklad kultúrny komplex Museumsquartier vo Viedni.
S výnimkou väčších kultúrnych akcií však zatiaľ areál väčšinou zíva prázdnotou. To súvisí aj s direktívou, ktorá nepovoľuje na mieste komerčné prevádzky. Pokiaľ si ľudia v Kulturparku nebudú môcť dať aspoň kávu, vízia prirodzeného zaľudnenia ostane visieť na bytovej výstavbe, ktorá v areáli bývalých kasární prebieha.
Ako dostať na námestie Kulturparku ľudí? Zdroj: PG
Možnosti posunu
Čím verejný priestor slovenských miest skutočne žije, sú aktivity zdola. Aj mimo Bratislavy operuje čoraz viac aktivistických skupín, ktoré sa venujú cyklodoprave, čistote verejných priestranstiev, monitorovaniu vonkajšej reklamy či organizácii rôznych trhov a mikrokomunitného života. Pokiaľ tieto iniciatívy triafajú do reálnych potrieb obyvateľov a nie sú výstrelkami dezorientovaných nadšencov, ide o hodnotný príspevok k posunu miest.
V čom sme teda pozadu?
Brzdou nie je málo úsilia a energie, ale slabá koordinácia zúčastnených strán. Detroit môže inšpirovať v tom, že radnica začlenila metódu placemakingu do rozvojového plánu mesta. Znamená to, že mesto akceptovalo princíp tvorby zmeny zdola a zároveň uznalo pozíciu urbanistu ako relevantného partnera, ktorý dokáže komunikovať potreby obyvateľov a zároveň ich previesť do konkrétnych priestorových riešení. Praha je zase vpredu v tom, že už disponuje manuálom tvorby verejných priestorov, ktoré dávajú zmysluplnému operovaniu v meste rámec.
Bokom nemožno nechať ani fakt, že aktivistické vstupy do zdieľaného priestoru u nás nezriedka vyvolávajú negatívne reakcie. A nesúvisí to len s tým, že narúšajú existujúce a zažité status quo. Ide o hlbší konflikt dvoch mentalít, z ktorých jedna chce experimentovať, diskutovať a posúvať veci k lepšiemu. Druhá má aj dvadsaťpäť rokov po spoločenskej zmene stále zakódovanú predstavu, že priestor za oknami bytu slúži len na presun do práce, alebo v horšom prípade vôbec neexistuje.
