Tohtoročným laureátom medzinárodnej ceny Jørna Utzona Austrálskeho inštitútu Architektov sa stala Národná galéria Singapur od studioMilou, ktorú takmer zároveň vybrali medzi finalistov ceny Nová vs stará architektúra roka na minulotýždňovom Svetovom festivale architektúry v Berlíne.
Muzeálny komplex starého, moderného a súčasného umenia juhovýchodnej Ázie otvorili k oslavám SG50, čiže zlatého jubilea nezávislosti mestského štátu. Stojí vo finančnom centre Downtown Core vedľa priestranstva Padang (malajsky Plošina), kde sa od roku 1966 na Národný deň konajú hlavné oslavy nezávislosti.
Francúzski architekti adaptovali a spojili dve najvýznamnejšie pamiatkové objekty krajiny. Severnejší (1929) sa dodnes volá Radnica, hoci republika s unitárnym systémom vlády už nemá magistrát.
Do vybudovania vládneho komplexu na druhej strane rieky s 25-poschodovou vežou (2001) slúžila ako vládna budova. Vedľajšie sídlo najvyššieho súdu (1939) vyprázdnili po presťahovaní do novej budovy pri jej západnom priečelí (Foster and Partners, 2005) a o dva roky už bol známy víťaz súťaže na galériu zo 111 návrhov z 29 krajín.
Pre potreby vlády Radnicu značne prestavali v roku 1987 a radikálnu prestavbu si na oboch budovách vyžiadala aj súčasná adaptácia. Podľa jej hlavného autora Jeana-Françoisa Miloua mali budovy po prestavbe pôsobiť ako nedotknuté riešením priestorov medzi nimi aj ich horných a dolných častí, ktorými ich spojili – „pribudli iba nové vrstvy“.
Konštrukčne sú budovy neporovnateľné. Mimoriadne to skomplikovalo vybudovanie jednotného suterénu s novým systémom pilót.
Murovaná Radnica mala natoľko plytké základy, že pri sadaní vznikol až metrový rozdiel medzi niveletou severnej a južnej strany. Najvyšší súd navrhli síce v kompozičnej a štylistickej zhode s neoklasicistickou Radnicou ako poslednú klasickú budovu v meste, ale pod fasádou s korintskými a iónskymi stĺpmi sa skrýva jedna z prvých budov v juhovýchodnej Ázii s oceľovou konštrukciou. Jej základy sú teda podstatne hlbšie.
Ľahké, filigránové spoločné zastrešenie múzea zo skla, ocele a matných hliníkových panelov natretých nazlato volajú závoj alebo baldachýn. Mierne ho odsadili za líniu budov, takže zvonka ho takmer nevidieť.
„Je futuristické, no povedomé,“ skonštatoval americký mesačník Architectural Record, keďže podľa neho pripomína strechy z palmových listov vidieckych domov v regióne. Strechou filtrované svetlo zmierňuje kontrast nového so starým.
Podopiera ju osem stĺpov. Ich podobnosť so stromom je podľa J.-F. Miloua náhodný. Tento tvar vznikol pri úsilí preniesť záťaž enormne veľkej plochy do čo najmenšieho bodu s minimálnou ingerenciou do troch átrií.
Na východnej fasáde nad jedným zo štyroch vstupov klesá strecha do markízy – akoby na uvítanie návštevníka. Cloní átrium považované za najefektnejšie miesto galérie.
Monumentálne kamenné schodisko, ktorým sa odtiaľto schádza do priechodného suterénu, je dobrým príkladom, ako studioMilou uprednostňovalo elegantnú minimalistickú intervenciu pred napodobovaním dobového štýlu (pozrite si video). Pri reštaurovaní zachovávali patinu, zub času, napríklad pukliny terazzovej podlahy.
Iba na fasáde dôkladne obnovovali štukový detail zo šanghajskej sadry dokonale imitujúcej kameň. Pod frontonom Najvyššieho súdu však zachovali poškodenia z čias japonskej okupácie ako závažné memento.
Múzeum s vyše štyristo vystavenými exponátmi je najambicióznejšou z viacerých adaptácií singapurskej historickej architektúry. Výstavnou plochou je podstatne väčšie ako parížske Musée d’Orsay, newyorské MoMA, londýnska Tate Modern a takmer trojnásobne drahšie ako Guggenheimovo múzeum v Bilbau.
