Koncom júna otvorili prístavbu zadnej časti londýnskeho múzea Victoria & Albert (V&A, 1857), ktoré s návštevnosťou tri a pol milióna ročne je štrnástym na svete.
Architektka Amanda Leveteová (AL_A) mu vytvorila nový vstup. Obracia sa k známej ulici pretínajúcej komplex kultúrnych inštitúcií Albertopolis, a podľa ulice projekt pomenovali Exhibition Road Quarter.
Nádvorím, podľa autorky „obývačkou South Kensingtonu“, osviežila myšlienku autora prestavby múzea z roku 1909. Zmarilo ju náhle rozhodnutie postaviť kotolňu ako budovu, a nie riešiť ju v suteréne, a nové klasicistické stĺporadie vzápätí zamurovali Stenou Astona Webbera. Dnes po zbúraní kotolne je V&A napojené na diaľkové vykurovanie.
Bývalý Kotolňový dvor, ako ho oficiálne nazývali, vymedzený troma krídlami z rôznych období druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia, vyložili unikátnymi porcelánovými dlaždicami. Nepravidelný vzor vytvorený pätnástimi typmi, tridsiatimi modelmi a vyše stovkou formátov šikmo kladených dlaždíc evokuje riešenie stropu rozľahlého priestoru, ktorý vybudovali pod ním.
Jeho existenciu naznačuje svetlík. Server World Architecture Community ho nazval jeho vitrínou. Nový vstup do nadzemnej časti V&A si vyžiadal otvorenie 80-centimetrového tehlového muriva (pozrite si video) v troch fasádových osiach východného krídla (1865).
Desať odtieňov dlaždíc jemne prechádzajúcich z modrastej do zelenkavej sa blíži k farebnosti čínskeho porcelánu typu čching-paj, ktorého zbierku múzeum vlastní. Geometrické vzory dlažby zopakovali na subtílnych ultra tenkých hliníkových stoloch a kresielkach v kaviarni, ktoré pre galériu podľa návrhu AL_A realizoval Moroso, renomovaný špecialista na sedací nábytok z talianskeho Udine.
Nábytok z hliníka materiálovo ladí s bránou z perforovaných platní, ktoré sú osadené medzi jedenástimi stĺpmi, v strede so znakom Royal Crest. Na stĺporadí rekonštruovala Amanda Leveteová aj zásahy šrapnelmi ako pamiatku po bombardovaní za druhej svetovej vojny.
V severozápadnom rohu nádvoria stojí Blavatnikova hala s foyerom podzemného priestoru a s obligatórnou galerijnou kaviarňou a kníhkupectvom. Na obklad strechy z piatich striedavo klesajúcich a stúpajúcich troj- a štvoruholníkov spotrebovali takmer štyridsať percent porcelánových dlaždíc. Holandská keramička Koninklijke Tichelaar Makkum ručne vyrábala každú z tisícsto kusov päť dní.
Až 95 percent financií na výstavbu získalo múzeum zo súkromných zdrojov, najväčšími darcami boli rodiny amerického podnikateľa ukrajinského pôvodu Leonarda Blavatnika, štyridsiateho najbohatšieho človeka na svete, a Davida Sainsburyho, spolumajiteľa britského supermarketového reťazca.
Z Blavatnikovej haly klesajú schodiskové ramená do Sainsburyho galérie, z ktorých je cez strešné okno priehľad na fragment starej architektúry (pozrite si video).
Čierne dyhové zábradlia sú pripomienkou významnej zbierky V&A ázijských lakov. K hlbokej černi vybrali pomarančový odtieň international, známu farbu náteru mosta Golden Gate v San Franciscu.
Podzemné priestory zaisťujú po obvode do hĺbky dvadsaťpäť metrov pilótové steny, vzdialené od dvorových krídel ani nie meter. Druhú stenu z trinástich hrubších pilót s priemerom 1 200 milimetrov razili v strednej časti nádvoria do hĺbky päťdesiat metrov. Z výkopov suterénu odviezli vyše dvadsaťdva tisíc kubických metrov zeminy (pozrite si video).
Sainsburyho galériu s dominantným čiernym náterom, kde bude okrem nestálych výstav aj miesto na iné podujatia, nazval World Architecture Community hyper flexibilným priestorom. V osemnásť metrov hlbokom suteréne zaberá 10,5 metra, pod ním sú dve poschodia prípravní a reštaurátorských pracovní.
Galerijný priestor s plochou 1 100 štvorcových metrov nečlenia stĺpy. Strop, na ktorého konštrukcii sa podieľal renomovaný Arup, váži 256 ton a má rozpon 38 metrov.
Zložili ho z trinástich zvlnených nosníkov. Podľa profilu stlačeného z dvoch strán, pripomínajúceho švajčiarske čokoládové tyčinky, ich výrobca nazýva tobleronky.
