Na začiatku tohto mesiaca sprístupnili v Lisabone Múzeum umenia, architektúry a technológie (MAAT) v takpovediac predpremiére pri príležitosti trienále architektúry. Oficiálne ho otvoria na budúci rok v marci.
Zrealizovali prvú etapu výstavby, verejné priestory, neskôr dokončia interiér a postavia lávku, ktorá povedie zo strešnej terasy na druhú stranu Triedy Brazília. Po dlhých desaťročiach tak obnovia spojenie nábrežia rieky Tajo s historickou časťou štvrte Belém. Dokončia tiež záhradu, ktorú navrhol libanonský záhradný architekt Vladimir Djurovic, autor uznávaného Parku Aga Chána v Toronte (2015).
Budova tvorí stredobod takmer štvorhektárového centra umenia vybudovaného súkromnou nadáciou Energias de Portugal (EDP), najväčšou obchodnou spoločnosťou v krajine. Tvar múzea, ako zdôrazňuje Max Arrocet, jeden z projektantov z britského ateliéru AL_A, zaisťuje stabilitu v tunajšej seizmickej zóne.
Na budove plynulo stúpa a klesá pobrežná promenáda. Na jej streche tvorí terasu s výhľadom na dominanty: Most 25. apríla (1996) s vedľajším pomníkom Krista Kráľa (1959) na druhom brehu a so Zámkom svätého Juraja v diaľke na pahorku v štvrti Alfama (pozrite si video).
Strešnú terasu, ktorú nasmerovali takmer ideálne na juh, koncipovali ako permanentne prístupný verejný priestor, atraktívnu akvizíciu lisabonských námestí. Dá sa prejsť nielen nad budovou a popri nej, ale aj priamo cez ňu (pozrite si video), zastaviť sa a posadiť sa na slnkom vyhriatych širokých stupňoch, a to aj priamo nad vodou.
„O múzeu sme skôr uvažovali ako o priestore, než o objekte,“ vysvetľuje hlavná architektka Amanda Levete, prvá manželka Jana Kaplického. „Neohuruje, je predovšetkým miestom stretávania a miestom nových myšlienok.“
Oceľovú konštrukciu prikrýva plášť z dlaždíc, ktorý The Guardian prirovnal k exotickej hadej koži (pozrite si video). Tvorí ju 14 936 trojrozmerných lichobežníkových high-tech keramických dielcov s prímesou ilmenitu.
Ich výrobca, barcelonská Cumella, exkluzívny dodávateľ pre Antoniho Gaudího, vyvíjal materiál pre MAAT takmer štyri roky. Zadaním bolo dosiahnuť premenlivé odrazy oblohy a riečnej hladiny, ktorá v súmraku podľa architektky vyzerá „akoby horela“.
Projektanti nadväzovali na materiál, ktorým je Lisabon známy: na glazované keramické kachlice azulejo a na povestné vápencové mačacie hlavy. Investora fascinovala tvorba AL_A, najmä krídlo dočasných výstav pod nádvorím s porcelánovou dlažbou londýnskeho Victoria and Albert Museum (2017, pozrite si video) a rozhodli sa im zveriť projekt MAAT priamym zadaním.
Budova bez zvyčajného reprezentačného vstupu je súvislým radom vonkajších a vnútorných priestorov. Návštevníci neprechádzajú galériami postupne, ako to býva zvykom, po štyroch galériách v dominantnej bielej pod jednou strechou sa pohybujú ľubovoľne.
Aby MAAT neprevýšila okolitú zástavby, zapustili ju do terénu, prirodzené svetlo teda preniká len do jediného priestoru cez úzku presklenú štrbinu v strope. Do hlavnej Oválnej galérie – eliptickej a bezstĺpovej, ktorá je dlhá sedemdesiat a široká štyridsať metrov, sa klesá spod dlhého previsu terasy rampami pozdĺž jej stien. Tento monumentálny priestor nemieni galéria členiť. Pozvaní výtvarníci budú preň koncipovať rozmerné inštalácie.
Pri ambicióznej medzinárodnej dramaturgii sa majiteľ spolieha na trvalý rozmach turizmu. Minulý rok krajina privítala desať miliónov návštevníkov. Z toho, ako uviedol The Guardian, šesť miliónov, čiže takmer toľko, ako do Prahy, prišlo do Lisabonu.
Výstavba MAAT napredovala plynulo, na rozdiel od neďalekého Národného múzea kočov na druhej strane triedy od nositeľa Pritzkerovej ceny, Brazílčana Paula Mendesa da Rocha (2006), ktoré napokon otvorili minulý rok v máji s dvojročným sklzom. Toto múzeum budovali z verejných zdrojov, kým MAAT financovala spoločnosť, ktorej väčšinovým majiteľom je China Three Gorges Corporation, majiteľ najväčšej vodnej elektrárne na svete.
