Panelaková kuchyňa je téma, ktorú riešim pri svojej práci pomerne často. Aj keď sa všetky kuchyne dispozične podobajú, každá je predsa len iná. Iná je tým, že ju obývajú rôzni ľudia, s rôznymi záujmami, potrebami a predstavami o bývaní. Preto ma asi nikdy neomrzí prerábať panelákovú kuchyňu do novej, kultivovanej podoby - presne na mieru jej obyvateľov.
Predstavím kuchyňu v byte, ktorú obýva zberateľka modranskej keramiky. K tejto keramike má veľmi silné puto, pretože ju vyrábal jej otec. Som rada, keď sa stretnem s ľuďmi, ktorí si vážia svoju minulosť a pôvod.
V záplave vecí a doplnkov, ktoré sú v obchodoch a v našich bytoch, skôr stretnete čínsky porcelán, francúzske ozdobné taniere a talianske doplnky. Akoby sme sami nemali dosť krásnych veci, ktoré šikovné ruky remeselníkov, výtvarníkov vyčarili tu, doma – na Slovensku.
Pri zberateľských kusoch odporúčam vyčleniť jeden jasne definovaný priestor na ich výstavu. Keď sú roztrúsene po byte, tak akoby strácali na svojej hodnote a topili sa medzi inými úžitkovými vecami. Ale vo vhodne nasvietenej vitríne alebo poličke vyčlenenej len na vzácne predmety, tieto veci vyniknú a ich krása sa navzájom znásobuje. Naša keramika sa preto ocitla v otvorenej poličke umiestnenej pri strope a na príslušnej stene.
Samozrejme kuchyňa musí v prvom rade spĺňať svoj základný účel - varenie. Preto je kuchynská linka navrhnutá tak, aby všetky procesy pri varení plynulo a logicky nadväzovali na seba.
Na čo najlepšie využitie neveľkého priestoru som preto navrhla vrchné skrinky v neštandardnej hĺbke 60 cm. Niektoré časti som nechala otvorené, aby celok nepôsobil veľmi masívne a ťažko.
K jedálenskému stolu sa priam pýtali "tonetky". Ešte koncom 19. storočia naši českí susedia vymysleli ako ohnúť drevo v jednom kuse. A vyrobili nádhernú stoličku, ktorá je dodnes ikonou interiérového dizajnu. Žiadna výstrednosť a okázalosť. Jednoducho stolička, na ktorej sa dobre sedí, ktorá prežila dve svetové vojny, komunistov a stále vie potešiť svojou jednoduchosťou a krásou.
