Pyramide du Louvre z prvej fázy modernizácie parížskeho múzea udelil Americký inštitút architektov v polovici decembra vo floridskom Orlande tradičnú Cenu dvadsaťpäťročia.
Ikonická stavba na nádvorí Napoleona III. otvorená pri príležitosti 200. výročia Veľkej francúzskej revolúcie je dielom Ieoh Ming Peia s tímom piatich architektov jeho ateliéru, ktorý sa v tom čase volal I. M. Pei & Partners.
Definitívu vybrali z dvadsiatich piatich verzií. Pyramídu nazývajú hlavná alebo veľká na odlíšenie od ďalších troch päťmetrových pyramidionov postavených okolo nej a sedemmetrovej obrátenej v podzemí.
Z troch strán ju obklopuje sedem trojuholníkových reflexných nádrží. Je skosená v uhle 51 stupňov, vysoká 21,64 metra, má štvorcovú základňu s hranou 35,42 metra.
Podľa slov I. M. Peia ju situovali v „ťažisku Louvru“, v strede podzemných promenád spájajúcich krídla palácu, tieto koridory dokončili v druhej etape modernizácie (1994). Pyramída tvorí záver konštrukcie s točitým samonosným schodiskom s obratom 540 stupňov k otočným dverám od Tuilerieskej záhrady, ktorým vytvorili nový vstup do múzea.
Schodiskom sa schádza z dva metre hrubej železobetónovej plošiny na piatich pilieroch do stredu átria. Átrium, ktoré samo podopierajú štyri mohutné piliere, kopíruje štvorcový pôdorys pyramídy, je však voči nemu otočené o 45 stupňov (pozrite si video).
Nazývať pyramídu sklenou by bolo nedorozumením. Tvorí ju pavučina 128 pretínajúcich sa masívnych oceľových rebier. Sklo – 675 kosoštvorcových a 118 trojuholníkových panelov –upevnili na rebrách ako výplň.
Konštrukciu istí šestnásť lán od amerického výrobcu jácht. Ako napísal Bruno Suner v monografii I. M. Peia z roku 1988, precízne detaily podpier a spojov pripomínajú luxusnú jachtu.
Cieľom architekta bolo čo najmenej zacloniť pavilóny Sully, Richeliou a Denon. Od najväčšej francúzskej sklárskej firmy Saint-Gobain požadoval sklo bez zelenkavého odtieňa s nízkym obsahom kysličníka železitého, ktoré sa v tom čase nedalo na trhu zohnať. Výrobca také sklo dodať odmietol, keďže dávnejšie ho ako málo rentabilné prestal vyrábať. Projektanti si pomohli ľsťou a oslovili nemeckého konkurenta.
Saint-Gobain zareagoval ústretovo až po jeho cenovo veľmi lukratívnej ponuke a napokon dodal laminované sklá z bieleho piesku z náleziska vo Fointanebleau. Pyramide du Louvre sa stala najväčšou budovou na svete so sklom tohto typu: náročnú montáž uskutočnili bez poškodenia jediného panelu.
V osudoch pyramídy sa po sto rokoch zopakovali peripetie Eiffelovej veže, proti ktorej v roku 1887 otvoreným listom vo vplyvnom denníku Le Temps ostro vystúpili popredné osobnosti, okrem iných Guy de Maupassant a Alexandre Dumas mladší.
Proti pyramíde sa na začiatku roku 1984 postavila Vrchná komisia historických pamiatok, ktorej postoj podporil ako prvý denník France-Soir.
Rozpútala sa vojna o pyramídu, ak použijeme názov dokumentárneho filmu Frédérica Compaina z roku 1999. Odporcovia založili Asociáciu na obnovu Louvru, médiá pranierovali „autokratickosť“ a „márnivosť“ iniciátora projektu, prezidenta Françoisa Mitterranda, o ktorom sa šírili prezývky Mitteramses a Tontonchamón (tonton: strýko), narážajúce na egyptských faraónov.
Denník Le Figaro v tom čase informoval, že výstavbu podporuje iba desať percent čitateľov. Obrat verejnej mienky v prospech pyramídy priniesla nasledujúci rok inštalácia budovy v skutočnej veľkosti in situ v obrysoch z teflónu (pozrite si foto), ktorú si za štyri dni pozrelo 60-tisíc Parížanov. „Projekt nie je zlý,“ komentoval inštaláciu opozičný líder a starosta Jacques Chirac.
Niekdajší tvrdý kritik venoval stavbe pri príležitosti desiateho výročia svojej prílohy Le Figaro Magazine celé číslo. V roku 2009 zhodnotili pyramídu čitatelia týždenníka L'Express ako tretie najpopulárnejšie dielo Louvru po Mone Lise a Venuši z Mila.
Prestavba Louvru s Pyramídou patrí k Veľkým projektom prezidenta Mitterranda v Paríži (Grand Travaux: Musee d'Orsay, 1986, Institut du monde arabe, 1987, Ministerstvo ekonomiky a financie, 1988, Grande Arche de La Défense, 1989, Opéra Bastille, 1989, Francúzska národná knižnica, 1996, Parc de la Villette, 2000).
