Najlepšia výšková budova Ázie a Austrálazie roku 2014 v hodnotení Rady pre výškové budovy a mestské prostredie, Veža inovácie Jockey Club (JCIT) Hongkongskej polytechnickej univerzity (PoliU) ašpiruje na ďalšiu prestížnu cenu.
JCIT s názvom podľa nadácie významného donora univerzity sa dostala do širšej nominácie na Medzinárodnú cenu za architektúru Kráľovského inštitútu britských architektov.
Medzi vyše päťsto hongkongskými vežami nad sto metrov sa 71-metrová budova nestratí. „Hoci je relatívne nízka v porovnaní s ostatnými, svojou dynamikou medzi nimi dominuje,“ skonštatoval David Scott, jeden z členov jury Rady pre výškové budovy a mestské prostredie z vedenia britskej stavebnej firmy Laing O'Rourke.
Nezameniteľná budova od Zahy Hadid je v okolí solitérom, no konkrétne naň nadväzuje. Severnou fasádou reaguje na oblinu estakády West Kowloon Corridor, ktorá sa jej bezmála dotýka (pozrite si video).
Je takmer bezo zvyšku vpísaná do parcely limitovanej najmä dvoma ihriskami a bazénom na východnej strane, čo viedlo k jej hrotitému tvaru. Treba dodať, že sám areál PoliU vtesnali medzi mestské diaľnice pri križovaní pred tunelom pod Kowloonskym zálivom na Hongkongský ostrov.
Aj autor vedľajšej, mierne vyššej Budovy Lee Shau Keeho (2005) sa rozhodol kopírovať tvar komunikácie. Spolu s ďalšou novšou budovou, Li Ka Shingovou vežou (2001) – s veľkou sálou až štvornásobnou oproti sieni v JCIT – prebrali niektoré prvky najstaršej stavby (1975), čo neporušila ani Zaha Hadid.
Najnápadnejšia je podobnosť s horizontálne komponovanou fasádou s pásovými oknami, pričom sa však architektka nevzdala svojho koloritu. Biele panely vyklopené tak, že dovedna vytvárajú dekór, sa vynímajú medzi okolitými terakotovými fasádami.
Popri hliníkových fasádových obkladoch zvažovala aj iné možnosti, napríklad panely FRP z vláknových kompozitov, ktoré už použila v Hongkongu v Pavilóne Chanel (2007), prenesenom do Tokia, New Yorku (pozrite si video) a Paríža (pozrite si video).
Napokon sa rozhodla pre unikátny niekoľkovrstvový obklad, ktorého použila vyše sedemtisíc kusov. Pod stykové špáry dôležité pre dizajn umožnil umiestiť drenáž a vodotesnú spodnú vrstvu.
Objekt dlhý takmer deväťdesiat metrov sa skladá zo štyroch blokov. Dva tvoria naklonené, na opačných koncoch hrotité časti pripomínajúce kvapky, pričom kratšia a nižšia 55-metrová časť sa vychyľuje až o šestnásť metrov od vertikály.
Zvyšné súčasti, členité maximálne dvojposchodové v severovýchodno-juhozápadnej osi vnímame ako silne reinterpretované pódium vzdialené štandardu. Povrch zo sklovláknobetónu ich spája s dolnou časťou hlavnej budovy.
Nemenej nepravidelný interiér je uznávaný ako vysoko funkčný, čo je fascinujúca črta diela Zahy Hadid. Ako zvyčajne osciluje interiér medzi až drsnou úžitkovosťou, napríklad podláh zo surového betónu, a hladkými vysoko leštenými plochami.
Vstupmi cez druhé poschodie nadviazala JCIT na systém traktov, viaduktov a pasáží s niekoľkými námestiami a priechodnými dvormi. Z hlavného vstupu z pódia s efektným dlhým zastrešením bez podpory vedú eskalátory o poschodie vyššie do učební a hlavnej posluchárne pre tristo osôb.
„Návštevníckym“ vchodom zo západnej strany sa vchádza do Výstavného fóra v priestranných halách. V prehliadke výstav možno pokračovať v dvoch sieňach v pasáži pod východnou špičkou.
Nová terasa komplexu vedie k „študentskému“ a „návštevníckemu“ vstupu, od ktorých sa z nej zostupuje dvojramennou rampou alebo schodmi. Rampy a schodiská pretínajú aj štyridsaťdva metrov vysoké, najväčšie z troch átrií. Extrémne zakrivené časti átrií, hál a posluchárne sformovali GRG, sadrou so skleným vláknom, obľúbeným materiálom Zahy Hadid.
