Študenti v týchto dňoch nastupujú na vysoké školy, ale aj do internátov. Nie všetci však ubytovanie vo vysokoškolských domovoch dostanú.
Tí, ktorí nechcú ostať bez prístrešia, zakotvia na privátoch alebo bývajú načierno. Väčšina berie privát ako z núdze cnosť. Sú aj takí, ktorí by už do internátu nešli.
Univerzity z roka na rok prijímajú viac študentov, pretože sú financované aj podľa ich počtu. Tento rok to bude okolo 190-tisíc. S otázkou, kde všetkých vysokoškolákov ubytovať, si priveľmi hlavu nelámu.
Zabezpečiť svojim poslucháčom bývanie nie je ich starosť. Snažia sa síce uspokojiť aspoň prvákov, ale ostatní sa musia obracať sami. Keďže mnoho internátov, na rozdiel od univerzít, v posledných rokoch na Slovensku nepribudlo, dopyt po bývaní značne prevyšuje ponuku.
Ubytovanie načierno
Študentov je stále viac ako voľných miest v internátoch. Kto nemá dobrý prospech, nebýva ďaleko od miesta štúdia, nie je sociálny prípad alebo darca krvi, má s ubytovaním ťažkosti.
Ak nechce míňať tisíce za privát, skúsi nájsť ochotných spolužiakov, ktorí ho ubytujú načierno. „Onoho času sme bývali dva mesiace v trojposteľovej izbe piati,“ spomína si Juraj, bývalý obyvateľ „Štúraku“. „Nebolo to príjemné. Spalo sa na matracoch alebo iba v spacákoch, a hoci to malo byť iba dočasné, pretiahlo sa to na celý semester,“ dodáva.
Likvidácia čierneho bývania nie je najmä vo veľkých internátoch prakticky možná. Potvrdzuje to aj Andrej Pagáč, zástupca riaditeľa Študentských domovov a jedální (ŠDaJ) Ľudovíta Štúra v bratislavskej Mlynskej doline. „Ani pri najlepšej snahe sa nedá dôkladne kontrolovať vstup s frekvenciou niekoľko tisíc ľudí denne,“ vysvetľuje.
Napriek tomu sa správcovia študentských ubytovacích zariadení snažia počet nocľažníkov načierno aspoň znížiť. Menia vzhľad ubytovacích preukazov, aby sa nedali ľahko falšovať a čoskoro chcú zaviesť systém čipových kariet.
V „Štúraku“ sa čierne bývanie darí obmedzovať vylepšením kontrol, rozšírením ubytovacej kapacity a zlegalizovaním nočných návštev. „Hostí študent musí nahlásiť, ale aj za nich zaplatiť, osvedčilo sa nám to,“ hovorí A. Pagáč. Podľa jeho slov málokto chce riskovať stratu ubytovania pre podvod za pár korún.
Obchod s miestami
Inzerát „Predám izbu v átriakoch“ si bežne môžete prečítať na zastávke autobusu 39 v Mlynskej doline. Niektorí študenti v súvislosti s nedostatkom ubytovacích kapacít, ale aj zo zištných dôvodov naozaj kšeftujú s miestami v internátoch.
Postup, ako sa dostať k niekoľkým miestam, je jasný. Prihlásia sa na viacero škôl alebo fakúlt a dostanú pridelené dve izby. Jednu potom predajú študentovi – „bezdomovcovi“.
Ďalší, hoci majú miesto, bývajú na priváte a svoju internátnu posteľ „prenajímajú“. Podľa A. Pagáča sa donedávna platilo na čiernom trhu za jednolôžkovú izbu okolo desaťtisíc korún na semester, posteľ na trojke stála päťtisíc.
Tieto praktiky sa síce sprísňovaním kontroly na vrátniciach a sledovaním, či má študent pridelenú iba jednu izbu, vytrácajú, ale stále existujú. Nové miesta v internátoch sa dajú vytvoriť aj prerobením jednoposteľovej izby na „dvojku“ alebo ubytovaním viacerých študentov na prístelkách.
Internáty, ale aj študenti sa tomu dosť bránia. Jednak sa tým znižuje kvalita bývania a jednak to môže byť aj protizákonné. „Na jedného študenta by totiž zo zákona malo pripadnúť minimálne osem štvorcových metrov plochy,“ ozrejmuje František Hulík, riaditeľ ŠDaJ STU.
Inou možnosťou, ako sa môže študent dostať k internátu, je prihlásiť sa na trvalý pobyt u vzdialených príbuzných. Ak študuje napríklad v Bratislave, najlepšie je nájsť si tetu na východnom Slovensku. Tento malý podvod má svoje nevýhody, keďže vysokoškolák príde o zľavy na cestovné vo svojom reálnom bydlisku.
Ceny vyššie, štandard ako kde
Ceny za internáty išli za posledné roky nahor, čo súviselo najmä so zvyšovaním cien energii. Študenti preto musia načrieť hlbšie do svojho alebo rodičovského rozpočtu.
Navyše internáty zvyčajne vyberajú nájomné na niekoľko mesiacov vopred. „U nás sa platí dva mesiace dopredu, ale individuálne sa dá dohodnúť aj na mesačných splátkach,“ informuje A. Pagáč.
Prečo správa študentských domovov pýta peniaze naraz? Podľa A. Pagáča platby väčších súm za dlhšie obdobie znamenajú pre nich menej administratívy a lepšiu kontrolu neplatiteľov.
„Platby poštovými poukážkami, triedenie niekoľko tisícov ústrižkov a vypisovanie upomienok pre neplatiteľov už máme, našťastie, za sebou. Dnes existuje prehľad o platbách v reálnom čase. V prípade nedodržania termínu splatnosti je ubytovaný ihneď upozornený e-mailom alebo esemeskou,“ dodáva.
Horšie je to so štandardom internátnych izieb. Väčšina z nich má spoločné sociálne zariadenia na chodbe alebo v bunke. Vybavenie kuchyniek je biedne a chladnička na izbe je takmer science-fiction. Našťastie sa to pomaličky mení.
V Študentskom domove Mladá Garda napríklad pribudli na izbách toalety a znížením kapacity ubytovania sa ponúklo študentom bývanie na väčšej úžitkovej ploche. V Mlynskej doline dostali študenti do izieb alebo buniek nové chladničky.
V niektorých objektoch sa zrekonštruovali inžinierske siete, zaviedol sa internet a zväčšil sa počet študovní. Teraz prebieha kompletná rekonštrukcia na manželských internátoch.
Podľa A. Pagáča sa tam bude meniť úplne všetko – od nábytku až po vonkajší vzhľad. „Obnova všetkých objektov bude stáť asi miliardu korún, ale od štátu nečakáme žiadnu pomoc. Veríme, že za pár rokov to zvládneme aj vlastnou podnikateľskou činnosťou,“ vraví.
Izba môže byť aj príjemná
Spríjemniť bývanie by si mohli študenti aj sami. Niektorí to robia. Vravia si, že radšej niečo zainvestujú a budú sa po celý rok cítiť dobre, ako by mali nadávať na vybavenie izby a čakať na to, že sa raz azda zrekonštruuje.
Tí šikovnejší si prinajmenšom vymaľujú izbu a donesú časť svojich bytových doplnkov. Sú aj takí, ktorí si dokonca vymenia okná.
Správy internátov to nevidia veľmi rady. „Určité práce môže robiť len oprávnená osoba a my zodpovedáme aj za prípadný úraz študenta,“ vysvetľuje obavy F. Hulík.
Na druhej strane v internátoch Ľ. Štúra úsilie študentov o spríjemnenie bývania podporujú. Záujemcom dokonca poskytujú farby a maliarske pomôcky.
Ochota študentov zlepšovať si bývanie býva často podmieňovaná garanciou ponechať si izbu aj na viac rokov. Žiaľ, nie je to pravidlo. Podľa F. Hulíka nejde o problém správy internátov.
„Keby mohol študent bývať po celých päť rokov v jednej izbe, bolo by to jednoduchšie aj pre zamestnancov internátov. Nemuseli by sme každý rok preubytovať tisíce vysokoškolákov a nevznikali by také škody na majetku,“ vraví.
Zodpovednosť za synchronizáciu ubytovania majú rady ubytovaných študentov a tie majú rôzne organizačné schopnosti. Študentským domovom, kde rezervácia izieb funguje, je napríklad Mladosť v Mlynskej doline. Tam si vysokoškoláci vymysleli vlastný online systém rezervácie izieb, ktorý funguje pomerne efektívne.
Súkromie alebo študentský domov
Väčšina študentov stále uprednostňuje internáty. Najdôležitejší argument je cena.
Napriek zvyšovaniu cien sú stále dvoj- až trojnásobne lacnejšie ako bývanie v súkromí. Podľa typu izby a jej vybavenia zaplatíte za bývanie mesačne od päťsto do dvetisíc korún.
Privát vás vyjde v hlavnom meste, ak chcete mať samostatnú izbu, od dvetisícpäťsto až do päťtisíc korún. V regiónoch sa tiež pod dve tisícky za izbu takmer nezmestíte.
Košičanka Zuzana Porvazníková študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Potom, čo nedostala internát, si spolu s bratom prenajali jednoizbový byt za päťtisíc korún mesačne.
„Bolo to iba o tisícku drahšie ako internát a mali sme tam pokoj na učenie,“ vysvetľuje dôvody. Pre nepridelenie internátu býva na priváte aj študent Ekonomickej univerzity v Bratislave Peter Takáč. „Platíme s kamarátom po päťtisíc každý, čo je podstatne viac ako v internáte,“ hovorí.
Poslucháči uprednostňujúci internát minú peniaze radšej na knihy a zábavu ako na drahý privát. Bývanie v internáte u nich víťazí aj vďaka aktívnejšiemu internátnemu životu spojenému s akciami typu „chodbovice“.
Študentke práv Tamare internátne akcie nechýbajú. „Keď chcem, idem sa zabaviť na internát, ale nemusím tam spať,“ hovorí.
Bývanie v študentskom domove však môže byť niekedy veľmi výhodné. Najmä vtedy, ak je blízko školy.
Napríklad internát na Dolnozemskej ceste v Bratislave je v podstate spojený s Ekonomickou univerzitou. Budúci ekonómovia tak môžu chodiť do školy doslova v papučiach.
Vysokoškoláci bývajúci na privátoch majú radi istý štandard hygieny a súkromie vlastnej izby s rozmermi väčšími ako bežný internátny „kamrlík“. Vyhovuje im aj život bez obmedzovania a kontroly.
Navyše v byte majú zväčša istú kuchyňu, chladničku, práčku, nehovoriac o čistej toalete a mikrovlnnej rúre. „Študenti v Nemecku napríklad ani neuvažujú, že by nemali vlastnú izbu,“ hovorí Patrik, ktorý strávil nejaký čas na univerzite v juhonemeckej Konstanzi. „Predstava, že by mali byť na izbe napríklad štyria, je pre nich nepochopiteľná,“ dodáva.
Internet v internáte
V študentskom domove Mladosť bývajú zväčša poslucháči techniky. K štúdiu nevyhnutne potrebujú počítač, a to nielen v škole, ale aj v internáte.
Skupinka nadšencov preto vytvorila v tomto ubytovacom zariadení intranetovú sieť. Aby zlegalizovali svoju činnosť, založili občianske združenie Ynet. To dnes umožňuje ubytovaným „technikom“ dostať sa na fakultné servery a k internetu, čím si zefektívňujú svoje štúdium.
Do siete sa vysokoškolák pripojí za 1 400 korún na celý školský rok, čo je zároveň členské v občianskom združení. O tom, že tento projekt sa teší popularite, svedčí aj počet členov združenia. V tomto roku dosiahol štyri pätiny ubytovaných študentov.
