Výskum spoločnosti Smart Growth America a Metropolitného výskumného centra Univerzity v Utahu ukázal, že lepší, lacnejší a dlhší život majú vo všeobecnosti obyvatelia hustejšie obývaných miest.

Majú lepšiu ekonomickú mobilitu, teda väčšiu šancu vyšvihnúť sa počas života do vyššej príjmovej skupiny. Prácu si nielen ľahšie nájdu, ale ľahšie sa do nej aj dostanú.

Vďaka kratším vzdialenostiam majú viac voľného času a zároveň v súčte menej míňajú na bývanie a dopravu. Majú tiež viac možností, ako sa dopraviť do práce, za nákupmi alebo zábavou.

Celkovo sa ľudia v kompaktnejších sídlach podľa amerického výskumu dožívajú vyššieho veku, žijú bezpečnejšie a zdravšie ako obyvatelia rozťahaných miest. Menej ich ohrozuje obezita, cukrovka či smrteľné dopravné nehody.

Rozťahanosť totiž zvyšuje závislosť na autách. Aj keď je bývanie v hustejších mestách drahšie, vyššie náklady na dopravu v rozťahaných sídlach túto nevýhodu prevažujú. Väčšia vzdialenosť od centra potom znamená pre chudobnejších menšiu šancu nájsť a udržať si prácu.

Nutnosť jazdiť autom vedie k nedostatku pohybu a chorobám, ktoré z toho vyplývajú, zvyšuje nehodovosť, zhoršuje kvalitu ovzdušia. Väčšia rozťahanosť predlžuje čas potrebný na príjazd záchranárov. Ľudia v domoch na perifériách spotrebujú aj viac energií.

Výskum vychádzal z otázok, ktoré si pri plánovaní rozvoja miest kladú samosprávy - akú cestnú sieť treba postaviť, aký má byť mix budov a funkcií, má byť bývanie zmiešané s obchodmi a kanceláriami, alebo majú byť rôzne typy budov oddelené?

Budú môcť ľudia dochádzať do práce peši, na bicykli alebo verejnou dopravou? Alebo bude jedinou reálnou možnosťou auto? Tieto rozhodnutia ovplyvňujú náklady ľudí na bývanie a dopravu, čas potrebný na dochádzanie, šancu nájsť si prácu ale aj zdravie.

Smart Growth America merala vplyv rozširovania miest už v roku 2002. Vtedy zostavila aj prvý rebríček najhustejších a najrozťahanejších miest. Teraz výskum občerstvila a pozrela sa na vývoj vo vyše tisícke amerických sídiel nad dvestotisíc obyvateľov. Štúdia obsahuje aj príklady miest, ktoré sa pri rozvoji sústreďujú na lepšiu prepojenosť a pohyb.

Index rozťahanosti zostavili výskumníci na základe štyroch kritérií - hustota osídlenia a pracovných miest, mix využitia plochy - bývanie, práca a služby v susedstve, sila centier aktivity a dostupnosť siete ulíc.

Výskum potvrdzuje to, o čom hovoria odborníci pri porovnávaní Bratislavy a Viedne. V rakúskej metropole žije vyše 1,7 milióna obyvateľov na ploche takmer 415 štvorcových kilometrov, teda vyše štyri tisícky obyvateľov na ploche kilometer krát kilometer.

V Bratislave sa zhruba 420-tisíc ľudí rozťahuje na ploche 368 km2, teda len niečo vyše 1 100 ľudí na štvorcovom kilometri. Štvornásobný počet obyvateľov Viedne žije na ploche iba o jednu osminu väčšej ako má slovenské hlavné mesto.

Bratislava sa pritom od 90. rokoch rozširuje najmä budovaním satelitných mestečiek za jej hranicami, ktoré ďalej zhoršujú dopravnú situáciu a vytvárajú nocľahárne bez pracovných miest a služieb.

Viedeň si naopak vytypovala sedem lokalít v rámci hraníc mesta, v ktorých sa začínajú budovať nové štvrte pre tristotisíc obyvateľov, ktorí podľa predpokladov pribudnú do roku 2030. Ide najmä o premenu priemyselného územia.

Práve to by mohol byť recept aj pre Bratislavu, kde obyvatelia aj v riedko zastavaných mestských častiach odmietajú akékoľvek zahusťovanie. Isteže, podiel na tom majú aj viaceré nepodarené projekty developerov.

Hlavné mesto Rakúska je dlhodobo na čele rebríčka kvality života a práve premyslené zahusťovanie ju má udržať aj napriek prudkému prírastku nových obyvateľov.