Zdroj: Jana Ilková
V jednom z vašich článkov sa zaoberáte hodnotením architektúry. Kladiete čitateľom otázku, či by si vedeli predstaviť, že by za dobrú architektúru mohli považovať aj niečo, čo sa prieči ich vkusu. Ako by bolo možné dosiahnuť tento stav?
BB: Ideálne by bolo, keby to nebolo treba riešiť. A ľuďom by sa prirodzene páčili dobré a kvalitné veci. Keďže to tak nie je, tak tu máme otázku, ako funguje subjektívne hodnotenie architektúry. Skúsenosť hovorí, že ľuďom sa často páči to, čo poznajú. Na základe nejakého zážitku sa im páči napríklad architektúra osemnásteho či devätnásteho storočia. Je pre nich fantastický taký Gaudí a možno trochu aj moderna, keďže sa tu už tiež sto rokov stavia a prezentuje. Všetko mladšie je však nové a to je problém. Pretože to ľudia nemajú vo svojej estetickej pamäti a vizuálnej skúsenosti. Keď teda vidia niečo nové, tak často reagujú odmietavo. Neskúmajú pritom kvalitu danej stavby, nevedia prečo vznikla, či je funkčná alebo nefunkčná a či je nejako kultúrne ukotvená. Jednoducho sa im to nepáči, lebo to nesedí s ich estetickou skúsenosťou.
Architekti Benjamín Brádňanský a Víto Halada. Zdroj: Milan David
A čo teda s tým?
BB: Je dôležité budovať si estetickú skúsenosť novými podnetmi. Aby sme dokázali rozšíriť naše hodnotenie nad jednoduchú úroveň páči-nepáči. Súdiť niečo len podľa toho, či sa mi to páči alebo nie, je trochu málo. Každá vec je oveľa komplexnejšia, než hovorí náš vizuálny vnem. Architektúra nie je len o tom, či mám rád betón alebo či sa mi viac páči šikmá alebo rovná strecha. Záber architektúry je oveľa širší. Potrebujeme teda vedieť viac, aby sme ju mohli hodnotiť.
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Tým sa dostávame k vášmu domu v Alžbetinom Dvore. Ten má potenciál vyvolať v prvom pláne odmietavé reakcie. Čo by ich mohlo zmeniť?
BB: Vnímam to ako otázku, ako sa vyrovnať s niečím, čomu nerozumieme. V tomto prípade existuje konkrétna odpoveď: Ten dom vyzerá navonok inak, než v skutočnosti funguje. Keď si ho prišla pozrieť odborná porota súťaže CEZAAR, zložená z architektov, tak väčšina z nich sa vyjadrila, že dom je úplne iný, než ako vyzerá. Je vlastne malý, hoci na fotkách pôsobí brutálne a mimo mierky. Architekti tvrdili, že v skutočnosti je veľmi príjemný, ľudský a obývateľný. Dokonca aj návštevy, ktoré chodia k majiteľom, počas príchodu k domu často zmenia svoj názor. Dom totiž pôsobí inak, ako sa dá zažiť. Je to ten večný problém – keď napríklad Adolf Loos postavil dom pre firmu Goldman a Salatsch oproti Hofburgu vo Viedni, tak cisár si chcel dať zamurovať okná. A o ňom zrejme nemožno povedať, že by bol nevzdelaný, nekultúrny alebo úzkoprsý. Napriek tomu nebol schopný prijať ten prechod z devätnásteho do dvadsiateho storočia. Nejde teda len o vzdelanie, ale aj o schopnosť akceptovať, že existujú veci, ktoré nepoznáme a ktoré môžu byť kvalitné, hoci sa nám nepáčia.
VH: V prípade tohto domu ide o spoznanie toho, čo sa nachádza za jeho múrom, alebo skôr – čo ten múr vlastne znamená. Na to treba vyjsť zo svojho príbytku a skúsiť sa opýtať, čo to je a prečo to vyzerá tak, ako to vyzerá. My pri práci vždy hľadáme okrem estetickej roviny aj ďalšie kvality, ktoré potom komunikujú naše stavby a ktoré nemusí byť vidno na prvý pohľad. Treba sa o nich rozprávať, treba ich spoznať a zažiť. To potom môže byť predpoklad pre tvorbu názoru. Dôležité je tiež, ako je architektúra všeobecne vnímaná a ako jej úlohu chápeme my – kedy sa napríklad stáva službou a kedy môže byť kritickou. V tom dome je totiž aj istá odpoveď na prostredie, v ktorom sa nachádza. Snažíme sa byť kritickí voči tomu, ako sa stavia na predmestiach Bratislavy a ďalších väčších miest. Vyrastajú tam nové štvrte, ktoré vstupujú do existujúcich vidieckych štruktúr s vlastnými mierkami, iným spôsobom života a s iným estetickým názorom. Ani pri nich sa nedá povedať, že by na okolie reagovali harmonicky a nadväzovali na to, čo v danej dedine bolo predtým. A s týmto sa buď vyrovná čas, alebo sa k tomu kriticky vyjadríme my architekti.
Zdroj: Jana Ilková
Benjamín Brádňanský Zdroj: Milan David
Čo to konkrétne znamená v prípade tohto domu?
BB: Tá kritická vrstva súvisí s tým, že dom má okolo seba múr alebo plot. Ten je niekde naozaj explicitne oddeľujúci, aby ukázal, že dnes sa na dedine stavia za plotom a ľudia sa skrývajú. A to aj napriek regulatívom, podľa ktorých má byť plot priesvitný. Po čase sa totiž obalí zelenou látkou alebo je zazelenaný. V najhoršom prípade ide o šedé tvárnice do výšky dvoch metrov. My sme chceli ukázať, že plot môže byť aj vyšší a napriek tomu môže komunikovať. Má preto otvory, ktoré slúžia ako okná a rámujú výhľad do krajiny. Zároveň umožňujú, aby obyvatelia domu a ostatní ľudia z ulice mohli spolu komunikovať. Poukazujeme na to, že domy kedysi stáli viac do ulice a prinášali do nej život. A nestáli skryté za obrovskými plotmi.
Týmto kritickým postojom sa zrejme váš koncept nevyčerpáva. Ako dom reaguje na okolie a ako ste pri jeho navrhovaní postupovali?
BB: Dom nereaguje priamo na okolité stavby, ale orientuje sa skôr na veci o ktorých si myslíme, že do toho kontextu patria – a to je krajina, dedina a komunikácia. Na začiatku sme skúmali, do akého prostredia dom umiestňujeme. Zistili sme, že tam vlastne nie je žiadna zaujímavá krajina – a to architektonicky ani prírodne – voči ktorej by sme sa chceli vyjadrovať. Ide o veľmi husto zastavané územie, s jednou parcelou vedľa druhej, s vysokými plotmi a s mŕtvymi ulicami. Je to veľmi zlé prostredie na bývanie a preto sa ho snažíme nejakým spôsobom vylepšiť. A ukázať, ako by sa to podľa nás mohlo robiť. V tomto prípade išlo o to, že spôsob zástavby úplne vymazal krajinu. Naša úloha preto bola, vniesť na pozemok rôzne typy krajiny. A dnes ich ten dom má. Má vlastný kopec, má úzku štrkovú záhradu, má príchodový priestor alebo gánok a dokonca je tam aj niečo ako priedomie. Tam ukrajujeme zo súkromného pozemku a ponúkame ho pred vysutým betónovým plotom komunite. Dá sa tam osadiť basketbalový kôš alebo lavička, môžu sa tam hrať deti alebo komunikovať susedia. Snažíme sa byť istým spôsobom dedinskí. Vytvárame poloverejné priestory, ktoré sú pre dedinský život typické.
Zdroj: Jana Ilková
Víto Halada Zdroj: Milan David
Ostaňme pri tej dedine. Váš dom nevyvoláva príliš rurálne predstavy.
VH: Pre nás vidiek neznamená, že postavíme archetypálny domček so sedlovou strechou. Môže to byť jeden z prístupov, ale to sme len na úrovni tvarového napodobňovania. Nás viac zaujíma, aká by mohla byť súčasná interpretácia vidieckeho života. K dedinskému životu patrí to, že sa do veľkej miery odohráva vonku. Vidiecky dom teda môže znamenať, že vykročím z interiéru a som v priestore, ktorý je stále môj, ale zároveň aj niekoho iného. Hovoríme teda o dvoroch, priedomiach či predzáhradkách. Tento dom je veľmi jednoduchý, dispozíciou i metrážou sa pohybuje na úrovni bytu. Vstupovali sme však do pozemku, ktorý bol relatívne veľký. To nám umožnilo, aby sme okolo domu vytvorili akýsi obal, ktorý slúži na to, aby majiteľ mohol používať svoj pozemok a zároveň komunikovať s prostredím. Znamená to, že môže vidieť von, ale aj ostatní môžu vidieť dovnútra. Má istý typ intímneho prostredia, ale zároveň sa môže ukázať. Neschováva sa. Je to oveľa dedinskejšie, ako to, čo sa bežne deje na predmestiach. Model je, že postavím barák a skryjem sa za neho. My sa snažíme vytiahnuť obyvateľov von do obalu ich domu, tam sa môžu hrať deti, môže sa niečo robiť v záhrade či postaviť jedálenský stôl. A keď pôjde niekto okolo, tak sa dá porozprávať.
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Napriek tomu platí, že na predmestia sa sťahujú mestskí ľudia. Neznamená to, že so sebou prinášajú urbánne predstavy o bývaní? Neprehliadnuteľný betón vášho domu k tomu tiež navádza.
BB: Je pravda, že liaty betón nie je tradičný slovenský materiál, ktorý by sa používal v Čičmanoch. Je to priemyselný materiál, no zároveň má viac než dvetisíc ročnú históriu. A pokiaľ ide o vidiek – keď sa pozriete do Švajčiarska, tak tam nájdete dedinky pod Alpami, v ktorých môže byť románsky kostolík a v jeho susedstve nové betónové stavby postavené v réžii architektov. Obyvatelia zjavne akceptovali, že žijú v 21. storočí a že si nebudú svoje domy rozširovať drevenými brvnami ani pristavovať garáže ako drevenice v alpskom štýle. Prijali svoj súčasný životný štýl – majú mobilné telefóny, tablety, obliekajú sa do džínsov a pochopili, že aj domy sa niekam posúvajú. Rozumejú tomu, že betón je istá kvalita, ktorá zodpovedá ich spôsobu života. Existujú samozrejme aj iné dediny, kde pretrváva tradičné drevené stavanie, ale to tiež nadobúda súčasnejší charakter.
VH: Navyše aj samotné prostredie nespí, ale vyvíja sa. Mestskí ľudia na predmestiach nevstupujú do krajiny, ktorá by nemala príjazdovú cestu, osvetlenie či infraštruktúru. To prostredie je už dávno kultúrne. Prírodné, ale kultúrne. S tým súvisí ďalšia vec, na ktorú sa náš dom odvoláva. Je to konkrétny dom z histórie – Villa Rotonda od renesančného architekta Andreu Palladia. Akokoľvek sa nám dnes táto stavba môže javiť ako idylický a romantický dom v prírode, v tej dobe išlo tiež o istú formu kolonizácie krajiny mestským potenciálom. Tá stavba však nie je mestská v tom, že by išlo o mestský palác, ale skôr v rozmýšľaní architekta a jeho klienta. Môže to siahať až ku humanistickým ideálom alebo ideálnym matematickým proporciám. A toto je potom vsadené do daného prostredia. Takýmto spôsobom trochu reaguje aj náš dom.
BB: Stavby v jeho okolí sa možno tvária rurálne, ale v skutočnosti také nie sú. Je to skôr taký postmoderný zlepenec. Čiže nič skutočne dedinské, lokálne či kontextové. Okrem toho určite tiež používajú betón. Len ho zakryjú. My ho na rozdiel od nich nezakrývame. Ukazujeme, že sme súčasní. Oni ho prekryjú omietkou a tvária sa, že sú idylickí.
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Ako vznikajú vaše architektonické riešenia? Predkladáte klientom hotové návrhy, alebo sa spolu s nimi približujete k finálnemu výsledku?
BB: Vždy keď sa zoznámime s klientom, pokúšame sa odhadnúť, čo ho asi zaujíma a akým spôsobom žije. Jeho životný štýl je však len okrajové vodidlo. Podstatné je, že klient si väčšinou nepríde kúpiť to, čo chce. Má záujem o niečo, čo nepozná. Chce si kúpiť dom, v ktorom sa mu bude dobre žiť, ale zároveň si kupuje nejakú kultúrnu skúsenosť navyše. Niečo, čo on nevie, nechce, na čo nemá čas a nie je na to odborník. Práve toto prinášame my a to je ťažisko našej práce. Klientom na začiatku vysvetľujeme, že sa budeme snažiť do riešenia dostať niečo, o čom si myslíme, že je architektúra. Samozrejme, že akceptujeme aj existujúce požiadavky. No sú istým spôsobom len okrajové. Čo neznamená, že ich ignorujeme.
Ako to prebiehalo v prípade domu v Alžbetinom Dvore?
BB: Klient mal záujem o veľmi jednoduchý dom. A taký aj je. Ide o štvorec rozdelený na štyri trakty a tak aj funguje. Stavebne je veľmi jednoduchý. Keďže sme vedeli, že zadanie je jednoduchosť, tak sme rozmýšľali, kde teda bude tá architektúra. Kde bude to, čo ponúkneme navyše, kde bude naša služba a tá kultúrna nadstavba. Ak to nebude v dome, kam to dáme? Ako urobiť jednoduchý a zároveň architektonický návrh? A vtedy nám napadlo riešenie s domom a obvodovým plotom, pri ktorom dom a plot splývajú.
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Museli ste klienta o výslednej podobe presviedčať?
BB: Celé to bolo postavené na dôvere. Klient vedel, že to s ním myslíme dobre a to bola významná súčasť plánovacieho procesu. Keď sme predložili hotové riešenie, dom bol prijatý veľmi rýchlo a pozitívne. Viac vysvetliť bolo treba vrstvu medzipriestoru medzi domom a okolím. Boli tam určité obavy, ale nie priestorové a architektonické, skôr konštrukčné a technické.
Vnímate váš dom ako možný začiatok pre iný typ výstavby v jeho okolí?
BB: Nevieme, či sa to stane, ale určite by to bolo dobré. Keďže perforovaný plot s priehľadmi stojí na hranici zatiaľ nezastavaných pozemkov, tak minimálne s týmto prvkom sa budú musieť ďalší obyvatelia vyrovnať a reagovať naň. Budú sa musieť rozhodnúť, čo s tým. Ideálne by bolo, keby sa z domu dalo odčítať viac, než to, či sa páči alebo nepáči. Napríklad rozoznať, že sa niekto snažil ponúknuť inú formu komunikácie medzi susedmi a snažil sa vytvoriť možný spoločný priestor. Reakcia by potom mohla byť, že poďme to urobiť aj my a nemusíme obsadiť tú predzáhradku, ktorú aj tak nedokážeme využiť, ale môžeme ju ponúknuť ostatným. A spraviť tam ihrisko alebo grilovací kút. Samozrejme nechceme ľudí do ničoho nútiť. Sú takí, ktorí nepotrebujú komunitný život. Dom však ponúka viacero podnetov, na ktoré sa dá reagovať. Stačí mať chuť zistiť, ako funguje.
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: Jana Ilková
Zdroj: nla
Pôdorys domu. Zdroj: nla
